Budúce výskumy religiozity religionistov

Z Necyklopédia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Praying hands

Nábožné secondhandy

Budúce výskumy religiozity religionistov je názov práce, ktorej téma je založená na výskume ktorý sa chystá robiť. Vzhľadom na to, že sa ešte daný výskum nezačal robiť, nakoľko ide o diplomovú prácu, dovolím si použiť niektoré výsledky z prieskumu, ktorý už realizovaný bol a slúži ako základ pre tento.

Jedná sa o výskum religiozity vysokoškolákov. Opiera sa o dotazník, ktorý zahrňuje rôzne otázky a rôzne možnosti odpovedí na ne. Týkajú sa duchovného, resp. náboženského života. Teda téma, ktorá je často mnohým ľuďom nezrozumiteľná aj napriek tomu, že rozumejú jazyku v ktorom sa o nej píše. Problém nie je v tom, že by nemali dostatočne abstraktné myslenie, alebo nevedeli používať slovníky.

[upraviť] Kecy okolo spásania

Náboženský jazyk totiž často skrýva pojmy za ktorými stojí veľmi široký a prepracovaný kontext. Napríklad slovo „spasenie“ v kresťanstve zahrňuje celý príbeh Ježišovho, života, utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Bez takéhoto kontextu je toto slovo niečo ako Sperberovo „Je neskoro.“ započuté mimo súvis na letisku. Komunikovateľnosť a pochopiteľnosť slova „spasenie“ v kresťanstve je teda podmienená nejakým ďalším výkladom, ktorý by osvetlil zmysel myšlienky v ňom zakódovanej.

[upraviť] Budhizmus

Ak by sme chceli našiť tento výraz na budhizmus, teda na pojem „parinirvána“, potrebovali by sme zase kompletne rozdielny výklad napr. o diele Buddhu Šákjamúniho o meditácii vipasaná, karmickom kruhu sansáry a pod. a toto slovo by nadobudlo úplne iný zmysel ako má v kresťanstve. A takýchto príkladov by sme našli v náboženstvách nespočetne veľa. Nechcem sa ale až tak venovať slovám. Iba som to považoval za rozumný úvod k tomu, čo bude nasledovať.

[upraviť] Ďalšie otázky

Ako sa už teda môžeme oprávnene domnievať, výskum religiozity bude asi miestami tiež zaplnený rôznymi výrazmi v otázkach, ktoré sa budú snažiť na jednej strane osvetliť duchovný život študentov, ale zároveň možno často zamotajú hlavu nejednému z nich. Môže to byť: predestinácia, duševné rozjímanie, formálna zamatrikovanosť, alebo eschatologické predstavy atď.

Takže jednou z neľahkých, ale možno prínosných potrieb takéhoto výskumu bude nové, alebo opätovné dekódovanie jazyka a jeho vsádzanie do kontextu. V tomto ohľade teda môžeme dať Sperberovi za pravdu. „Jazyk je druh kódu, v ktorom sú k zvukom pridružené významy a k významom zvuky.“ Sperber však ide ďalej a jeho cieľom je preukázať, že „sa snažíme komunikovať oveľa viac než to, čo kódujeme a dekódujeme, a to nielen z času na čas, ale po celý čas.“

Čo by teda táto skutočnosť mohla naznačovať o mojom výskume? Zložité slová, ktoré potrebujú vysvetlenie a komunikovateľnosť niečoho viac ako len viet. Zaváňa to asi terénnym výskumom. Ako inak by sa dosiahla objektívnosť získaných informácií a istota, že všetky otázky v dotazníku boli pochopené správne? Jedna možnosť by bola prispôsobiť otázky všeobecnej zrozumiteľnosti a zmeniť výrazové prostriedky tak, aby namiesto otázky: „Aké sú vaše elementárne eschatologické predstavy?“ bola trebárs varianta: „Aké sú vaše predstavy o posmrtnom živote?“ Čo však s otázkou o duševnom rozjímaní.

Pre človeka, ktorý by sa zaradil medzi neveriacich respondentov by mohol tento výraz spôsobovať značné ťažkosti. Taktiež možnosť mnohých otvorených odpovedí nabáda k tomu, aby človek, ktorý nerozumie dobre otázke, zbytočne siahal po siahodlhých, kľukatých a vyhýbavých odpovediach a tým znehodnotil svoj dotazník, len preto, že sa nemá koho opýtať na vysvetlenie. Tieto a podobné úvahy ma vedú k tomu, že osobný prístup je v tomto smere najlepším riešením.

Mohli by sme teda napríklad toto jednanie označiť ako hľadanie „významu dotazovaného“ (ako by to mohol nazvať Sperber) namiesto hľadania „významu vety?“ To by bolo asi trochu pritiahnuté za vlasy. Ide totiž o riadenú komunikáciu, kde respondent iba odpovedá na otázky, alebo si vyberá už z vopred naformulovaných možností tú, ktorá by najviac vystihovala jeho vlastný názor.

Ak by sme chceli hovoriť o niečom, ako „význam hovoriaceho“, pravdepodobne by sme to našli skôr pri otvorených odpovediach ako pri „multiple choice“ dotazníku. Odvážili by sme sa teda tvrdiť, že neosobná komunikácia formou dotazníku je založená na kódovaní a dekódovaní jazyka a vynecháva akúkoľvek potrebu dedukcie.

Kdežto osobný styk spolu s možnosťou neohraničene vyjadriť názor je práve tým sperberovským „významom hovoriaceho.“ Môžem totiž pozorovať správanie sa, okolie, alebo výrazové prostriedky respondenta, čo mi už do veľkej miery dovoľuje dedukovať o ňom viac ako len, či je kresťan, či verí v posmrtný život, alebo rozjíma často nad smrťou. Môžem posúdiť mieru jeho otvorenosti, alebo ak chcete úprimnosti, porozumenia otázke a pod. Nie sú to síce objektívne postrehy, ktoré, nakoľko je môj výskum kvantitatívneho charakteru, by som mohol zahrnúť do výsledkov ako pádne argumenty, ale môžu mi pomôcť rozhodnúť sa pri určitých zovšeobecneniach, alebo dopomôcť k skvalitneniu dotazníka pre ďalšie použitie.

Ďalej by sme sa mohli zamyslieť, ako budú pôsobiť dané otázky na dotazovaných. Duchovná sféra je mnohými braná ako jedna zo súkromných a citlivých záležitostí človeka. Nie každý sa chce otvoriť. V tomto nám pomôže zaručenie anonymity J v ktorej sa aj človek so strachom o svoje súkromie cíti bezpečne. Ale to už zachádzam do psychológie. Chcel som len naznačiť, že vytvorenie príjemnej a dôveryhodnej atmosféry zohráva pri takomto type otázok dôležitú úlohu. Môžeme sa tým vyhnúť niektorým nežiaducim mentálnym reprezentáciám o nás, ako pýtajúcich sa. Mám tým na mysli upodozrievanie zo zneužívania osobných informácií, alebo napríklad aj takým, ktoré by mohli zmeniť úprimnú odpoveď. Ak si zoberieme otázku, ktorá sa bude týkať náboženskej znášanlivosti a miery výlučnosti vlastnej cirkvi (v prípade veriacich v nejakú z existujúcich cirkví), mohli by sme očakávať, že respondent bude svoju odpoveď smerovať k tolerantnejšej verzii, aby sme ho nepovažovali za xenofóbneho, alebo obmedzeného, aj keď v skutočnosti je. Tento jav je ale skoro nemožné odstrániť, alebo dokonca odhaliť. Na to by sme asi potrebovali oveľa hlbšie štúdium ľudských gest a správania sa pri komunikácii. Aj Sperber tvrdí že: „Ak ste schopní pomocou dedukcie zistiť zo správania iných ľudí ich presvedčenia, môžete mať úžitok z ich poznatkov a odhaliť fakty, s ktorými nemáte nijakú priamu skúsenosť.“

Čo by sa teda dalo vydedukovať zo Sperberovej teórie pre môj nasledujúci výskum? Asi najskôr to, že bude rozumné uprednostniť osobný styk pred využívaním internetu, nakoľko významové reprezentácie každého respondenta o kladených otázkach sa môžu líšiť až natoľko, že ovplyvnia kvalitu výskumu. Samozrejme nesmiem zanedbať vytvorenie dôveryhodnej a otvorenej komunikácie, aby sme sa vyhli chybným dedukciám o cieli mojej štúdie. Uzavrel by som to tým, že som výsostne potešený schopnosťou ľudí vytvoriť jazyky. Neviem si totiž predstaviť uskutočňovanie môjho výskumu pomocou hrania nejakého divadielka v internátnej izbe neznámej študentky pri otázke o duševnom rozjímaní... :-)

Nekresťanské témy na NECYKLOPÉDII. Evil pope2
Praying hands

Lietajúce špagetové monštrumAxis MundiApiBožské pomeloBudhaBudúce výskumy religiozity religionistovErev šabatReinkarnácia a ChasidizmusSlobodomuráriΟυροβςaβóροςแม้วโครซัค วินเด้าส์ReptiliániSatanČertTeória o vzniku teóriíVesmírni ľudoviaVeľká TreskaČubizmusProfesor DawkinsSafinizmusCthulhu

Apage!!!    Tieto príspevky sú výsledkom rôznych aj zvrátených náboženských predstáv a my vôbec netušíme, ako sa sem dostali! Akási zlomoc tu bola asi!