Divoký Zápach

Z Necyklopédia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Big Nose Kate's Saloon Tombstone

Typická krčma Divokého zápachu.

Divoký Zápach (poľ. Dziki Zachód, angl. Wildodor, maď. Vadszag) je časť severnej Ameriky na ktorú v 18. a 19. storočí všetci srali, čo bolo aj patrične cítiť. Dnes sa táto éra považuje z éru hrdinov, čomu sa hovorí kognitívna disonancia. Šak bolo to hlavne preto, lebo nie žeby o kanalizácii (TV Hnoj, TV Narkóza...), oni ani o septikoch nemali šajny!

Divokým Zápachom sa zaoberá seriózna historická vedná disciplína, ktorá sa nazýva western.

[upraviť] Obyvateľstvo

Na divokom zápachu žili kovboji a kravboji, ktorí bývali veľmi rozmanití. Mali však spoločnú jednu vec: smrdeli, pretože nemali sprchy ani mydlo a neradi prali. Šetrili vodou. Smrdeli potom (ale aj predtým), no smrdeli aj od kráv, či konského hnoja. Okrem toho tu žili veľmi rozmanité indiánske kmene, ktoré tiež mali spoločnú jedinú vec: smrdeli, pretože nepoznali mydlo. Ak sa kúpali, tak v riekach, do ktorých iné kmene, ktoré sídlili povyše po prúde aj srávali. Aj oni teda, už tradične, srávali po prúde tým nižným.

Je všeobecne známe, že taký Eskimák po okúpaní zomrie. Nekúpe sa preto, ale zas tak hrozne nesmrdí, pretože žije zababúšený kvôli zime. Smrdí iba odbabúšený, a to nie je príliš často („často“ je okrem iného aj nečíslo). Hrozba smrti umytím v pokoleniach infikovala severné indiánske kmene, ktoré s s Eskimákmi poznali. Podľa ich vzoru, teda podľa vzoru svojich susedov sa aj oni len oškrabovali kamennými a kostenými nožmi. Dodávalo im to síce taký drsný imidž, ale zápach sa tým neodstránil.

Aj noví osídlenci Severoamerického kontinentu sa pridávali k tradíciám. Pôsobili tu kresťanskí misionári najrôznejších vierovyznaní, ktoré všetky smrdeli. Žila tam dokonca aj jedna žena, Calamity Jane, ale aj tá smrdela, pretože medzi kovbojmi musela tajiť svoje pohlavie a tak sa nikdy neumývala. Kovboji, kravboji a iní ľudovia tej doby okrem prívetivého prdu každého prišelca privítali guľkou zo svojho koltu. A tak sa zápach, či nosenie koltu stali tradíciou podobnou ako holé pupky na našej Detve pod Poľanou.

Takže ako poriadny smrad patril k životu, aj po smrti každého ovčana tejto vysnívanej krajiny čakal blažený posmrdný život.

[upraviť] Demografia divokého zápachu

Demograficky by sme mohli teda osadenstvo Divokého Zápachu popísať nasledovne:

  • Indiánske kmene:
    • kočovní indiáni - títo tzv. červení bratia prežívali v stanoch, ktoré sa nazývali wigwamy. Nehospodárili, zabíjali divú zver, fajčili fajku mieru a skalpovali nepriateľov. Jazdili na koňoch, ktoré sa volali mustangy, a keď ich už mali (tie kone) ojazdené, tak si ukradli nového. Na čele každého kmeňa červených bratov stál generálny tajomník ústredného výboru náčelník. Medzi známych náčelníkov patrili Tašunka Vitko. Indiáni tiež oceňovali niektoré civilizačné vplyvy bledých tvárí, a tak si obľúbili aj pušky, či (hlavne) ohnivú vodu, čo je vlastne chľast. A boli zadobre so smradom. Hlavne ten údený od táborákov im voňal najlepšie. Hygienu riešili tak, že keď už mali okolie tábora osraté, pohli sa ďalej.
    • puebloví indiáni - osídľovali stále územia v obydliach, ktoré sa nazývali pueblá. Pueblá boli chatrče veľmi pripomínajúce osady, ktoré vidíme na predmestiach napríklad podtataranských obcí a na Východnom Slovensku. Ide našou krajinou taká téza, že tieto obydlia vznikli potom ako sa v 60. a 70. rokoch 20. storočia stal v Ťěžkoslovensku populárny seriál s názvom Winnetou. Winnetou bol totiž členom kmeňa Apačov, ktorí čiastočne boli predstaviteľmi pueblových indiánov. Puebloví indiáni mali v obľube organizovaný smrad. Rôzne si ho miešali v kúte osady, kde sa kombinovalo a experimentovalo hlavne so smradom potravín, ktoré prešli záručnou dobou pred skonzumovaním s tými potravinami, ktoré prešli skonzumovaním.
  • Belošské etnikum (vtedy ešte menšina):
    • Trapperi, zálesáci a podobná pytliacka chamraď - títo ľudovia mali podobné zvyky ako kočovní indiáni. Boli ozbrojencami, ktorí sa oficiálne živili lovením zveri a iného, čo sa v lesoch Skalistých a iných podobných hôr hýbalo. Na cigarety a ohnivú vodu si zarábali predajom koží a kožiek. Nikde nie je zmienka, že by predávali predkožky. Asi sa nerentovali. Trapperi nepoznali vážnejší dôvod, prečo by mali voňať. Ani divá zver nemala rada zápach mydla, či inej drogérie a tak. Veľa lovcov prišlo na to, že kožuch z medveďa sa dá ľahko získať na mŕtvolný zápach, a tak si ho okolo seba budovali umelo. Nedalo im to až takú veľkú prácu.
    • Kovboji a kravboji - boli v podstate americkými čeľadníkmi na farmách, kde sa pestoval dobytok, hlavne kravy a kone, aby mali kočovní indiáni čo kradnúť. Od slovenskej pospolitej čeľade sa odlišovali tým, že mávali dve pištole a laso. Zákonite sa teda odlišovali aj tým, že strieľali od pása a hádzali lasom. To strieľanie od pása sa muselo trénovať, lebo u netrénovaných hrozilo, že si strelia do nohy, či aj inde. Ideálom bolo nosiť kolty (pozor, nie dekolty!) prekliato nízko. Jazda na koni nedobre vplývala na ich ohanbia, takže chodievali dosť zoširoka. Vzduch, ktorý tiahol tým priestorom chôdze naširoko a zápach hnoja spôsobovali, že kovboja a kravboja ste rozoznali aj potme z dvoch metrov.
    • Pionieri - Netreba si ich mýliť s pioniermi z čias komunizmu. Na Divokom Zápachu to boli tí, ktorí nemali kovbojské ošatenie, orlie nosy indiánov a neboli ani zločincami. Boli skutočnými kladnými hrdinami Divokého Zápachu. Kladnými hrdinami boli aj tí, ktorí ich chceli chrániť. Pionieri boli ľudovia, ktorí zúfalo bojovali so smradom až kým neprišli na to, že existujú aj iné, dôležitejšie priority.
    • Banditi - boli ľudovia spravidla bielej pleti, ktorí sa zaoberali rôznymi bankovými operáciami a prípadnými inými peňažnými transakciami, ktoré sa realizovali „z ruky do ruky“, niekedy (ba až často) aj posmrtne. Banditi neobľubovali bezhotovostný prevod peňazí. Tí populárnejší mali v mestečkách Divokého Zápachu vyvesené svoje plagáty, pod ktorými boli cenovky za ich dolapenie. Väčšina banditov umierala mladá, pokiaľ sa včas nedali na politiku. Tí skromnejší medzi nimi si na slávu nepotrpeli a svoje slávne tváre ukrývali čiernou šatkou. Banditi okrem smradu pušného prachu a prachu saván okolo seba šírili aj nadštandardný zápach potu.
    • Šerifovia - boli predchodcami dnešných policajtov, ktorí na Divokom Zápachu pomáhali a chránili pri zabíjaní rôznych padúchov. Niektorých pred zabitím dávali vo svojej kancelárií do kúta oddeleného mrežami. To preto aby mali šancu zdrhnúť. Šerifom sa mohol stať aj černoch, viď Čierni šerifovia. Šerifovia smrdeli skoro rovnako ako banditi, no boli poznačení aj tým, že si plnili povinnosti kontrolami v krčmách Divokého Zápachu, kde napáchli aj pančovanou whisky.
    • Krčmári - na Divokom Zápachu sa krčma volala hrdo, že „Saloon“. Tieto salóny boli spoločenskými ustanovizňami, kde sa stretávali všetky menované spoločenské vrstvy. Nechýbali tam ani štetky. V salónoch hral jeden umelec na klavír, tancovalo sa tam (aj pomedzi strely z pištole) a chlastala sa tam ohnivá voda. Hrávali sa tam karty, švindľovalo sa a boli tam aj nejaké malicherné spory. Po niektorých výmenách názorov sa vyvolení jedinci stretli v ďalšej spoločenskej ustanovizni, ktorú poznáme aj dnes ako cintorín. Zákonite teda salóny poskytovali kvalitnú zmes zápachu cigariet, chlastu, potu a jemných odorov, ktoré sa šírili z aktuálnych návštevníkov.
    • Mexičania - boli osobnosťami, ktoré patrili ku koloritu obce a priestoru pred salónmi. Mali totiž za úlohu ležať na zemi vedľa ich vchodu, a to tak, že boli aspoň hlavou opretí o stenu a ksicht mali zakrytý takým veľkým širákom. To, že to boli Mexičania, sme mohli zistiť podľa toho, že to bolo povestné obrovské sombrero. Celá práca Mexičana spočívala v tom, že spal a oslovoval okoloidúcich titulmi hombre alebo gringo. Mexičan zo smradov disponoval tým, čo poskytoval jeho rozkrok a chľast z vypadnutých fľašiek tackajúcich sa návštevníkov.
    • Desperádovia - znamená to zúfalci, teda vlastne lúzeri, ale Hollywood ich zväčša považuje za kladných hrdinov, čím dáva najavo svoje sociálne cítenie. Napriek všetkému desperádovia smrdeli po vzore banditov, no vzhľadom na to, že mali romantickú dušu smrdeli aj grošom.
    • Zlatokopi - v tých časoch sa jednalo výlučne o zapáchajúcich mužov, v podstate chudobných ľudí, čo sa s dnešnými zlatokopkami nedá ani porovnať. Zlatokopi mali aj poriadne mastné vlasy, lebo také boli viac odolné voči vlhkosti. Väčšinou žili oddelený život v horách, kde ťažili zlato, z ktorého nakoniec aj tak nemali, lebo všetko prehrali v stávkach alebo ich okradli.
    • Inžinieri - nepočetná, ale významná skupina - inžinierom bol napr. Old Shatterhand. Vyskytovali sa aj na stavbe Union Pacific. Údajne. Títo bezbranní chudáci najviac smrdeli asi tri dni potom, ako im banditi poskytli svoje olovené guľky. Zaživa smrdeli podobne ako dodnes my všetci - bežní roboši.
    • Biely Otec vo Washingtone - tento sa na Zápachu vlastne nevyskytoval, ale často ho tam spomínali. Bielym Otcom sa môže stať aj černoch. O smrade Bieleho otca Divokého Zápachu mohli obyčajní ľudovia iba snívať.

[upraviť] Galéria

V iných jazykoch