O troch sadeniciach Kysuca Hrozného
Z Necyklopédia
[upraviť] Stručne o príbehu
Legenda o troch sadeniciach je jedným zo základných diel slovanskej literatúry. Napriek tomu, že rozpráva o skutočných postavách, ktoré významne ovplyvnili slovanské dejiny, upadol jej autor do zabudnutia. Prvá písomná podoba tohto príbehu pochádza z konca desiateho storočia. Je súčasťou známej Alkoholixovej kroniky (Annales Alcoholi), ktorú spísali miestni kronikári tak, ako jednotlivé príbehy vyrozprávali pamätníci doby. Dej legendy O troch sadeniciach sa odohráva na sklonku života vtedajšieho panovníka Slovenskej ríše Kysuca zvaného Hrozného.
[upraviť] Príbeh
Cítiac blížiaci sa koniec svojej životnej púte, rozposlal kráľ Kysúc do troch strán kráľovstva poslov s odkazmi pre svojich troch synov, kniežatá Pivomíra, Slivomíra a Vinoslava. V odkaze, ktorý bol vyhotovený v troch exemplároch, ktoré boli rovnopismi a opatrené kráľovskou pečaťou stálo ono pamätné:
"Prenajdrahší synovia, čas môj naplnil sa, sťa medovinou krčah. O kráľovste rozhodnúť čas nadišiel. Meče svoje do pošiev i kopije zasunte, otca svojho rady posledné vypočuť si príďte!"
I dorazili poslovia ku mladým kniežatám. Najstarší, Pivomír, ktorý už mal mnoho potomkov na západnej marke, ako prvý osedlal najrýchlejšie kone a s početným sprievodom vyrazil k otcovi. Rovnako aj stredný Slivomír a najmladší Vinoslav nelenili a len čo sa dozvedeli túto zvesť, pozbierali sprievody zo svojich poddaných a vybrali sa na cestu.
Zhromaždili sa nakoniec všetci synovia vôkol panovníkovho lôžka. Každý jeden pokľakol a pobozkal otcovi ruku. Najprv najstarší, potom prostredný a nakoniec najmladší, tak ako vyšli z lona nebohej matky. Potom, zbierajúc posledné sily, kráľ sa napriamil, posadil sa a z vedra pri posteli nechal si podať zväzok prútov a sadeníc. Slávnostne sa pozrel na synov, potiahol sopeľ, ako keď pumpa chytí ľuft, a podal im zväzok hovoriac: "Neopovážte sa ho zlámať ako tí Svätoplukovi odroni! Poroba by vás stihla, tak ako stihla aj ich."
Prezerali si synovia tento zväzok zo všetkých strán. Zhora, zdola, zľava, sprava, no nedovtípili sa. Najmladší, Vinoslav, ho aj ponajprv chcel rozviazať, no starší bratia, majúc na zreteli otcovo varovanie ho zahriakli. "Otec, a vari to na oheň priložiť máme? Veď by to len dymilo," spýtal sa najstarší, Pivomír. "Hľa, synovia moji," riekol Kysuc a skostnatelými rukami pokrútenými pokročilou artritídou rozmotal onen podivný zväzok. Rozdelil ho na tri čiastky medzi synov, takto im hovoriac: "Pivomír, najstarší, tvoje sú tieto najdhšie sadenice horkého kvetu, zušľachťuj ich, var so sladom a skvasiť nechaj." Slivomírovi, ušli sa stredné prúty: "Zasaď ich, syn môj, zaštep a chráň pred zlou Šárkou. Sladké plody zozbieraj a skvasiť tiež nechaj!" Vzal starý kráľ prúty najkratšie, podal Vinoslavovi: "Najmilší môj, najmladší Vinoslav. Staraj sa aj ty o tieto prúty v hojnom množstve, podobne, ako tvoj brat Slivomír. Sladké plody troch farieb budeš zberať a mušt z nich skvasiť necháš." Udivene pozerali kniežatá na toto dedičstvo. Pohľady im skákakali, to po sebe navzájom, to po radcoh, to po kráľovi... "Choďte, synovia moji a robte, ako som vám nakázal. Odmenou nech sú vám blahodárne moky, ktoré z týchto darov získate a večná bude vaša sláva." Kráľ naspäť uľahol na svoje lôžko a naposledy potiahol sopeľ.
Synovia ešte vystrojili otcovi honosný pohreb, ako sa kráľa patrí a odobrali sa do svojich kniežatstiev. I robili, ako im nebohý kráľ nakázal. Plodiny zušľachtovali, moky z nich opojné pripravovali a prvé plody slávy zberali. Tak aj pomenovali otcove dary. Pivomír pivom nazval svoj mútny mok a chmeľom horký kvet, lebo často chmeľný z neho býval. Syn jeho napokon prisvojil si titul kniežaťa Chmeľnického. Slivomír slivovicou svoju iskrivú vodu a sladké plody slivkami. Zo všetkých kútov sveta schádzali sa k nemu mudrci i lekári v snahe prispieť k zveľadeniu tohto zázračného i liečivého moku. Najmladší, Vinoslav, vysadil plantáže Kysuckého hrozna, ako pomenoval na otcovu počesť plodinu s bobuľami a vínom značil sudy svojho moku, za ktorým chodili kupci až z Franskej ríše či záhadní mužíci, ktorí na malých krivých koníkoch prechádzali po Jantárovej ceste.
