Pribina

Z Necyklopédia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pribina
Pribina

Najznámejšia Pribinova fotografia. Ako vidíme, bol zelený ako Jób.
Narodenie  ?
Slovensko (hoci ešte nebolo)
Úmrtie 21. brezeň 860
Maďarsko (ale Maďari tam neboli)
Výška 6 stôp 9 palcov
Váha 90 kilov
Známy vďaka demokratickej spolupráci so západom
Manželka bavorská demokratka
Deti Koceľ, zvaný Godzil
Rodičia už asi nežijú
IQ Určite nižší ako u Maďarov

Toto je ľudo, alebo aj nadľudo z Necyklopédie

Pribina (celým menom Pribil Pribilina) sa narodil v čase, keď doma nikto nebol († asi 21. marca 860). Bol to jeden z hlavných kniežat na Slovensku, hoci vtedy ešte nevedel, že je starým Slovákom.

Etymológia mena Pribina je nejasná. Je síce nesporné, že meno je odvodené od slovesa "pribiť", nieje však jasné, či Pribina bol pribitý (pozri aj heslo Ježiš), alebo mu niekto jednu pribil, či dokonca on niekomu pribil.

[upraviť] Kariéra

Kariéru začal tým, že sa dobre oženil, zobral si bavorskú manželku. Keď začala byť otravná, postavil jej kostol (psa jej kúpiť nechcel). Vďaka tomu sa kamarátil s Frankmi, ktorí mali franky aj marky, a tak bol vyvolený trvalé zastávanie nejakej vysokej funkcie (tento model obsadzovania funkcií sa využíva dodnes). Keď ho Mojmír porazil a vyhnal, pomohli mu jeho západoeurópski priatelia k novému kniežatstvu na Blatenskom jazere (Balatone), kde v blate vybudoval rekreačné strediská pre Frankov, ktorí sa tam chodili bahniť. Pomohol založiť aj Slovinsko, pretože už vtedy sa rátalo, že jedného dňa bude treba budovať lyžiarske strediská.

Zabili ho vojská vedené Svätoplukom, vtedy ešte v službách Rastislava, ale aj jeho syn bol predurčený na kariéru.

[upraviť] Kult

Kedysi ho uctievali nacionalisti, pretože zaručne (?) nebol Čech. Dnes ho uctievajú skôr demokrati, pretože hoci bol Slovák, príliš nevyskakoval a vedel, koho má poslúchať. Maďari poriadajú k jeho hradu v Zalavári na Blatóne národné púte, na ktorých každý účastník musí odniesť preč jeden kameň zo zachovaných Pribinových stavieb.

[upraviť] 20 korún slovenských

Hoci Pribina panoval už dávno, bol taký slávny, že sa dal aj vyfotiť novým aparátom vynájdeným staroslovenským vedcom Niečoforom Niečom[1]. Jeho fotografie sa dali väčšinou nájsť historických 20 (je to číslo, nie prvočíslo) korunových peniazoch. Nosil čelenku, bol fešák, a poznal sa s celým národom. A celý národ ho miloval, hoci menej ako otca otca Hlinku (1000 Sk) a najmä Milana Rastislava Štefánika (5000 Sk). Ale mať v tých časoch v krčme dvadsaťkorunáčku nebolo celkom márne, a mať ich niekoľko bolo bežným východiskom slovenskej evolúcie v opicu.

Na začiatku 21. storočia ho, v niektorých médiách, na tejto dvadsaťkorunáčke nahradil jeden politický spoluobčan, ktorého volali Zajac. Tento Zajac bol s veľkým „Z“. Nemal Veľké uši, ale bol to taký viacej pripálený pretučnelý bývalý gynekológ, ktorý sa nerád holil. Akýmsi riadením osudu sa stal miništrantom ministrom.

Už zomrel. Teda ten Zajac pravdepodobne ešte žije, ale zomrel ten Pribina. Po Pribinovi zostala dedina Pribilina a mesto Nitra. A nemanželský potomok Jožko Pribilinec, ktorý vyhral aj olympiádu a kúpil si poľovný revír. Maďarom ostal po Pribilinovi Balaton, slovenskejšie Balatón.

Po Zajacovi nezostalo nič, pretože to bol nikto okrem mrazivej spomienky na jeho dvacky, ktoré mrazili dôchodcov[2]. Natíska sa otázka, či by dnes v Eurozóne neboli známe Zajacove Eurá. Zaujímavé by bolo, čo by bolo vyobrazené na jeho rubovej strane: bol by to Zajac ušatý, alebo tučný, chlpatý ujo s vypúlenými očami.


"No počkaj, zajac!!!"

- vlk dravý

[upraviť] Poznámky

  1. Starí francúzi nám tohto velikána ukradli pod menom Nicéphore Niépce.
  2. Vynálezom vyššie menovaného Zajaca bolo, že dôchodcovia museli každému lekárovi, ktorého navštívili, darovať jedného Pribilinu na fond solidarity. Keďže dôchodcovia chodia k lekárom radi (?), štátny rozpočet takto získal 174 miliárd korún, ktoré mohol neskôr zmeniť za euro v konverznom kurze 1:1 (Meníme menu, nie cenu.).