Televízia

Z Necyklopédia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Televízia
Dog television necy
Poslední televízni diváci.
Ostatní jej majú plné zuby.
TVSodoma TV SODOma
Logo markiza stare TV Narkóza
Tv hnoj TV HNOJ
Monoskop Slovenská televízia

Televízia (zo sl.Teľa“+„Vizia“, aj čes.Tele“+„Vize“, skr.: TV) je konečný výsledok prenosu zvukového a obrazového signálu do veľkých, stredných alebo menších elektronických bední a placiek nachádzajúcich sa na celom svete. Tieto elektronické zariadenia nazývame televízny prijímač, alebo aj televízor, určitá skupina ovčanov aj iPad.

[upraviť] Charakteristika vzťahu

Televízny prijímač je vlastne hypnotickým médiom, cez ktoré mediálne spoločnosti manipulujú svojich divákov. Je ako kyvadlo, ktoré na seba priťahuje všetku divákovu pozornosť. Televízia je výhodným spoločníkom v tom, že ten ktorý ju sleduje, nepotrebuje fantáziu, lebo televízia tú fantáziu svojmu divákovi vysiela. Ten, kto sleduje televíziu, nepotrebuje mať vlastný názor, nepotrebuje komunikovať, stačí mu len že sa pozerá.

Divák nepotrebuje pri televízore ani inteligenciu. Inteligencia mu je iba na obtiaž. Televízia vo vysielaných reláciách predstiera istý názor. V komplikovanej štruktúre manipuluje svojho diváka ilúziou ideálnej krásy, reálneho diania a nekonečných divákových potrieb. Bloky informácií prekladá blokmi cielených dezinformácií, ktoré sa oficiálne označujú ako reklama. Vlastne až po rozmachu televízneho vysielania dosiahla reklama svoj vrchol, dôležitosť a význam. Pre televíziu je ideálnym divákom dôverčivý idiot s plnou peňaženkou.

[upraviť] Stručný prehľad

V minulosti, za tzv. totality, závideli naši diváci tým západným väčšiu ponuku zaujímavejších programov. Zbytočne. V týchto prehistorických časoch bolo v televízii len málo zahraničných filmov. Točili sa tuzemské. Hrali v nich československí [herec|herci] a nikto sa ich nepýtal, či sa im to páči, alebo nie. Podstatná bola téma deja a a vhodnosť ich vzhľadu a vystupovania. Komu sa nepáčilo šiel zametať ulice, alebo robiť inú podobnú užitočnú prácu.

Okrem tuzemských šli v televízii aj zahraničné filmy. Dominovali tie, kde bol hlavný hrdina sovietsky človek. Sovietsky človek bol podobný ako súčasný americký človek, teda nie celkom skoro taký istý. Americký človek spasí sám celý svet a Sovietsky bojoval proti fašistom a imperializmu a predtým ako na konci filmu zomrel na nimi vyhral.

Popri tom dávala televízia aj iné socialistické filmy. Takisto ako dnes napríklad Mrázika vysielali každé Vianoce). Televízia nakrúcala aj vlastné inscenácie a rôzne zábavné programy. Zo zábavných to boli: legenárdny Ein Kessel Buntes od súdruhov s NDR, či Karel Gott v Lucerne. V nedeľu popoludní televízia vysielala dokonca športové prenosy. Inscenácie a Bakalári mali tú výhodu pre hercov, že všetci boli vďaka nim známi aj podľa ksichtov a ako hrali a nie podľa toho, s kým sa vyspali, či aký majú byt, auto a čo sa naučili uvariť. Inscenácie a seriály sa v socializme nenakrúcali preto aby bolo „kde umiestňovať niektoré produkty“.

Vybrané západné trháky, t.j. západné filmy, ktoré boli významné tým, že získali ceny a nesrali sa do komunistov, dávali len raz do týždňa a to v sobotu o cca 22:00hod. Každý takýto film diváci videli zvyčajne len dvakrát. Tie filmy, v ktorých sa objavilo viacej násilia, či už niektorý jeden cecok mali v rohu veľkú bielu štvorcípu hviezdu, ktorá oznamovala, že tento programe je pre decká bez občianskeho preukazu nevhodný. Štvorcípa hviezda to bola asi preto, lebo takáto neurážala nijaký národ, vierovyznanie a ani žiadnu značku automobilu. Repríza trháku sa dávala o zhruba rok po premiére. Západných imperialistov televízni programátori v prípadne prístupných programov občas ojebali tým, že do tohto počtu nezahrnuli rannú reprízu pre súdruhov pracujúcich v nočnej smene.

Televízne kanály na Slovensku (pozri nižšie) boli vtedy len dva, takže všetci pozerali to isté a rozoberali to potom v práci alebo škole v dlhých diskusiách. Ťežkoslovenská Televízia mala problém vyplniť vysielací čas, takže obľúbeným programom bývala aj Prestávka (s rôznymi obrázkami), prípadne Nad listami divákov, či obľúbená relácia „Prepáčte poruchu“, respektíve „Porucha nie je vo vašich prijímačoch“.

Čas pomáhali vyplniť aj hlásateľky. Boli to pôvabné kočice s účesmi, ktoré im násobili obvod hláv. Asi mali pôvodne za úlohu natiahnuť časovú medzeru, kým sa všetci účinkujúci z nasledujúceho programu zídu v štúdiu. Teda určite okrem prenosov z niektorého zo zjazdov KSČ, či KSS. Hlásateľky niekedy divákom dopredu vykecali polovicu filmu a poslali deti spať.

Reklama bola hlúpa zbytočne neoblbovala a bolo jej málo. Bolo to vraj preto, lebo o hlúpu reklamu ani výrobcovia nestáli. No v skutočnosti to bolo preto, lebo reklama bola zbytočná. Všetko vlastnil štát a reklama bola akurát na to aby sem-tam vysvetlila, že sa už začali vyrábať práškové polievky, ktoré „uvarila Vitana za nás“, či aby nám poradila aby „sme nakupovali u odborníkov“, alebo, že oblečenie kúpime v predajniach prekvapivo nazvaných Odevy, žrádlo v predajniach Zdroj a topánky v predajniach Obuvi. Odborníkov bolo dosť, len niekedy nebolo, čo nakupovať. Dá sa v kontexte skonštatovať, že reklamu v socializme robili srandisti.

Televízne vysielanie trvalo len časť dňa, t.j. od rána do cca polnoci, pričom ráno šli buď reprízy, vysielanie pre školy, alebo totálne nudné programy. v poopoludňajších hodinách sa začínalo pozerateľné vysielanie.

Televízne noviny v socializme bývali nudné. Zaujímavejšie správy šli až po spravodajstve zo zjazdu komunistickej strany, spravodajstve o návšteve súdruhov v kravínoch, vo fabrikách a o oslavách úspechov socializmu. Tie zaujímavé správy sa volali Šport, cez víkend aj Góly, body sekundy. Vraždy, havárie a nešťastia väčšinou v televízii počas televíznych novín nevysielalai. Na túto tému bežal raz za týždeň program s názvom Maják, respektíve Federálna kriminálna ústredňa pátra a informuje.

[upraviť] Súšťastnosť

"Tak si kľudne pozerám reklamy na Narkóze a zrazu tam nejaký obmedzený debil pustil film... no aspom sa bolo kedy vyšťať."

- Divák

Dnes, nech je pochválená Jeho slížovitosť, máme už plnokrvnú západnú televíziu. Máme desiatky kanálov, v ktorých plávajú tie isté sračky. Každý film máme možnosť vidieť niekoľko tisíc krát, ale pokiaľ ide o film viacdielny, seriál, niekedy nám trvá aj rok, kým sa nám podarí uvidieť všetky diely. Predtým sa dávali jednotlivé diely vždy v rovnakom čase, ale už sme to našťastie prekonali. Kanálov dnes máme toľko, že ani nevieme, ktoré vlastne máme a ako nám na ne prepne. Toto je riešené pomocou geniálneho vynálezu zvaného diaľkový ovládač, ktorý umožňuje prepínať programy rýchlo a náhodne.

Všetky kanály vysielajú nonstop, ak pozeráme dosť dlho (napr. pol dňa), uvidíme opäť rovnaké filmy. Pestrosť sa dosahuje preskupovaním programov - to isté dajú raz po jednom dieli, potom všetky diely naraz, potom po dva diely. Raz je program zostavený kontrastne - napr. kriminálka, potom romantický film, potom reality show, inokedy zas tematicky - napr. celé dopoludnie pozeráme na rôznych kriminalistov pitvajúcich hnijúce mŕtvoly, čím podobnejšie tie seriály sú, tým lepšie.

Väčšina kanálov vysiela množstvo reklám, ktoré treba chápať ako trest za pozeranie filmov. Preto aj keď sa kanálu nedarí získať dostatok reklám, vysiela aspoň reklamu sám na seba. Volá sa to „upútavka“. Princípom je uchrániť diváka od toho, aby pozeral film dlhšie ako pätnásť minút súvisle.

Reklamy sa vyznačujú zosilneným zvukom, aby sme ich aspoň počuli aj na hajzli, kam sa pred nimi uchyľujeme. Okrem hajzľov stíhame aj venčenie psov, fajčenie na balkóne a večernú sprchu, ktorá nám potom zaručí že počas niektorého z budúcich blokov môžeme kľudne zaspať. V týchto prípadoch nás celkom logicky nesere, že je reklama hlasnejšie. Celková metóda reklamných blokov zaručuje, že osprostený národ divákov v podstate nemá ani jasno, čo už videl a čo nie, a keď aj vie, väčšinou netuší ako sa to skončilo. Dáva to nádej na sledovanie všetkých repríz.

Spravodajstvo je menej nudné ako počas socializmu. Podobne ako vo filmoch v ňom dominujú vraždy, atentáty, dopravné nehody, živelné pohromy, politické strany, celebrity, ale aj produkty od ďalších firiem, ktoré si predplatili skrytú reklamu, prípadne vyhlásenia o budúcom zdražení tovarov, ktoré nejdú práve na odbyt, či o rekordne nízkej hodnote nehnuteľností a podobné ohlupovačky na rozbeh kšeftov mecenášov Televíznych médií. To najdôležitejšie sa však nedozvieme ani dnes.

V práci a školách prestala byť televízia a jej programy atraktívnou konverzačnou témou. Nikto nevie, čo pozerajú iní ľudovia, takže sa o televíznych programoch nediskutuje. Výnimku tvoria tie najhlúpejšie programy (reality show), ktoré predsa len majú dostatok divákov. Diskusia na túto tému začína a končí vo všeobecnej zhode, že ich nikto sústavne nepozerá, je to predsa pod úroveň, a iba náhodne zazrel všetky diely, keď prepínal ostatné kanály, prípadne zaspal a zobudil sa a „ono to tam práve vysielali“.

[upraviť] Televízna kanalizácia

Televízne vysielanie si môžeme predstaviť ak odpad, ktorý tečie k divákom tzv. kanálmi. Ak ste niekedy vliezli do kanalizácie, zistili ste, že pod zemou sú všetky kanály prepojené. Podobne je to aj s televíznymi kanálmi, na ktorých tiež nájdete rovnaké programy, výnimku tvoria len špecializované kanály (dokumentárne, športové a p.), ktoré sú prepojené tiež, ale len medzi sebou navzájom a zo zvyškom kanalizácie komunikujú len prostredníctvom filtrov. Vo všeobecnosti sa tieto kanály delia na:

  • verejnoprávnu, teda štátnu televíziu - sú to televízne kanály, ktoré nie sú závislé na politických stranách v štáte, v ktorom vysielajú. Tie strany na ktorých tento nie sú tieto verejnoprávne kanály závislé sú tie, ktoré sú po voľbách práve v opozícii. V podstate sú tieto kanály povinne platené ovčanmi oficiálne z koncesionárskych poplatkov a neoficiálne z dlhov voči štátu (štátnych dlhov), čo sú v podstate dane tých istých ovčanov.
  • komerčné televízne kanály, neplatené - sú to kanály, ktoré nevysielajú nič iné iba bloky platených reklám, ktoré prerušujú vysielaním útržkov nejakých programov a filmov. Filmy a programy majú väčšinou pofidérnu úroveň a preto sú propagované tzv. upútavkami, ktoré obsahujú vlastne zostrihané maximum z toho, čo by sa možno dalo pozrieť.
  • platené komerčné televízne kanály - sú to kanály, kde si naivný divák predpláca filmy a relácie údajne bez reklám. Väčšinou takto zistí, že to, čo je na platených staniciach vysielané je v skutočnosti rovnocenný grc s neplatenými. Rozdiel je iba vo vysielacom čase reklám. Niektoré z týchto platených staníc sú namiesto reklám v dlhých blokoch prerušované upútavkami na ďalšie programy, niekedy aj na ten, ktorý práve pozeráme. Kombinácie upútaviek a vysielaného programu takto vytvárajú chaotickú obrazovú kakofóniu a poskytujú zážitok z dokonalej sviežosti. Aby nás na tieto predražené kanály nalákali, dávajú nám občas možnosť ich sledovať nejaký mesiac zadarmo. Býva to vítaná príležitosť zistiť, že od poslednej podobnej akcie pred rokom sa zmenilo len asi 10% vysielaných programov.

Od 50. rokov až do konca 90. rokov 20. storočia bola televízia jedným z najvplyvnejších médií sveta. Po roku 2000 začína televízne vysielanie vytláčať ďalšia moderná multimediálna štruktúra, ktorá sa nazýva internet, ktorú vynašiel Bill Gates spolu s dvoma sovietskymi inžiniermi.