Turínske plátno

"Hej! Kuknite sa akú elegantnú plachtu som našiel..."

- Charles Darwin

Svätý Photoshop odhalil na plátne množstvo jazykov v rôznych abecedách.

Turínske plátno, tal. Sacra Sindone (čo nie je preklad, ale znamená to „Svätý rubáš“ a „rubáš“ nemá nič spoločné s rúbaním), angl. Shroud of Turin, je kus plachty, o ktorej sa popísalo najviac nezmyslov na centimeter štvorcový zo všetkých známych plachiet. Považuje sa za rubáš, do ktorého bol zabalený známy Ježid v čase medzi sňatím z kríža a útekom zo stráženého hrobu. Sú na ňom rôzne fľaky a škvrny, ktoré pripomínajú ľudskú tvár a (o čosi slabšie) aj postavu.

Iní moderní a nie až tak úzkoprsí vedci zase pripúšťajú, že Turínske plátno by mohla byť testovacia stránka s fotografiou, nejakého modela, ktorá vyšla niekde medzi Redmontom a Thajwanom počas vývoja niektorého z typov tlačiarní a bola zaslaná Leonardovi aby ju zakódoval. O tejto skutočnosti svedčí aj výskyt fragmentov textu, pri ktorom je zjavné, že sa skúšal tlačiť aj nejaký vtedajší rez písma (font).

Opis

Silu viery, ktorú potrebujeme, aby sme videli nápisy, dokladá tento obrázok. Hore je skutočný stav, dolu "inšpirovaná rekonštrukcia".

VEDECKÝ TÍM   NECYKLOPÉDIE odporúča článok Turínske plátno, pretože odhaľuje odborné fakty. Tento článok môže byť použitý ako referencia v odborných kruhoch.

Na toto divnom artefakte nájdeme takmer neviditeľné škvrny vytvárajúce dva obrazy ľudskej postavy hlavami proti sebe, jeden spredu, jeden zozadu. Najzreteľnejšie vidieť tvár a ruky, obraz nôh a celý obraz zadnej časti tela sú veľmi nekvalitné.

Tvár je rámovaná bezchybným účesom ignorujúcim gravitáciu. Vlasy vytvárajú po oboch stranách tváre tieň, nie sú teda k hlave pritlačené a voľne padajú do ležatého vodorovna. Na zápästí jednej z rúk je veľká škvrna - možno rana, možno hodinky.

Obraz pôsobí ako fotografický negatív, je však tmavší ako plátno samotné, čo by v prípade skutočného negatívu nebolo možné. Kresťania v tom chcú silou-mocou vidieť odtlačok Ježidovho nemŕtveho tela, ktorý mal vzniknúť počas troch dní, ktoré v ňom bol Ježid zabalený. Odtlačok to však evidentne nie je, je to projekcia.

Snaživí veriaci a vedátori sú v týchto takmer neviditeľných fľakoch, vďaka magickým schopnostiam Photoshopu, schopní vidieť:

Keďže obraz na plátne je sotva viditeľný, inšpirovaní veriaci tam vidia čokoľvek. Napríklad mince z čias cisára Tiberia. Pokiaľ ich tam nevidíte, pôjdete do pekla.

• rany po bičovaní
• rany po tŕňovej korune
• rany po klincoch
• nápisy
• obrazy mincí, ktorými sú vraj zakryté viečka mŕtveho

Niektoré z uvedených nálezov vidia iba vyvolení, normálny ľudo nevidí nič.

Na plátne nie je vidieť:

• ohanbie, ani ohrdie, ba ani bedernú rúšku

Toto však nemusí nič znamenať, pretože nevieme, či Ježid vôbec nejaké ohanbie vlastnil, veď mu bolo takmer na nič.

História

Na histórii plátna je najzaujímavejšie to, že sa začína až v stredoveku. Dovtedy sa o tejto „relikvii všetkých relikvií“ nikto nezmieňuje. Biblia napríklad o zázraku, že sa na rubáši objavil Ježidov obraz, vytrvalo mlčí, hoci inak o plátne v súvislosti s telom toho píše dosť. Informuje nás, že plátno bolo kúpené (a teda nie kradnuté), že bolo drahé a že bolo čisté.

Ján (evanjelista) nás dokonca informuje, že po úniku Ježida z hrobu v ňom ostali „plachty rozhádzané“. Zmieňuje tiež, že šatka, do ktorej mal Ježid zakrútenú hlavu, ležala inde ako zvyšné plachty. Toto je veľmi zaujímavé, pretože na plátne nijakú šatku omotanú okolo hlavy nevidíme, ani Ježidov účes nie je šatkou deformovaný.

Každopádne, žiadny biblický výrok typu „Ježiši, veď on je na tom plátne ako mŕtvy!“ sa nezachoval a učeníci Ježiša o nijakom obraze na plátne nereferovali. Ale možno sa len hanbili, že telo neumyli poriadne...

Dôležité detaily

Pravosť plátna je predmetom určitých sporov medzi skeptikmi a veriacimi. Zdá sa však, že existuje spiknutie vedcov a kňazov, v rámci ktorého sa cirkev zaviazala, že nikdy nepovie, že v pravosť plátna jednoznačne verí a vedci sa zaviazali, že pravosť nikdy úplne nespochybnia. Obe strany si takto zachovajú pracovnú náplň.

Vek plátna

Je zaujímavé, že všetci sa sústreďujú na tento nepodstatný detail. Váha veku ako argumentu je oslabená dvoma protiargumentmi:

1. Falzifikátor predsa môže použiť aj staré plátno, čo je metóda využívaná falzifikátormi obrazov (spolu so starými farbami). Navyše, ani ak by sa potvrdil vek cca 2000 rokov, nepovie nám to nič o tom, čo vlastne táto divná vec je.
2. Akékoľvek rádiouhlíkové datovanie relikvie, ktorá prežila rôzne požiare, ohmatávanie, dym sviečok a fakieľ, opravy takmer falzifikátorskými postupmi, znečistenie masturbujúcimi kňazmi a ktovie čo všetko ešte, sa dá vždy ľahko spochybniť s tým, že vzorka bola kontaminovaná novším organickým materiálom.

Doteraz jediné oficiálne datovanie (piatimi nezávislými laboratóriami) ukázalo, že plátno bolo zhotovené období 1260–1390, čiže v stredoveku. Vzápätí však bolo toto datovanie spochybnené, najnovšie a najvedeckejšie štúdie dokazujú, že práve do toho kúska, z ktorého vedcom bolo dovolené vzorku odobrať, bola stredovekými reštaurátormi rafinovane votkaná záplata, ktorej vlákna boli nafarbené, aby splynuli s pôvodným plátnom. Zaujímavé, že pripustenie takýchto "opráv" nikoho nevzrušuje a pravosť plátna ako celku to podľa nikoho spochybňuje.

Nové datovanie už nebude, pretože cirkev medzitým ošetrila plátno naftalínom. Berme to tak, že datovanie je nemožné, a že ani nie je veľmi dôležité. Na druhej strane by sa mohlo pripustiť aj to, že plátno môže byť správne datované, no obraz prikrytého Krista na ňom vznikol na podobnom (vedecky overenom) princípe ako vznikajú na dlaniach u niektorých vyvolených jedincov stigmy Ježišovho ukrižovania. Plátno skrátka natoľko verilo, či bolo vysvätené kvalitnou t.j. aspom 56% svätenou vodu, až sa na ňom objavil Ježišov obraz.

Projekcia

Pokiaľ by na plátne naozaj bol odtlačok tváre, musel by vyzerať aspoň takto nejako, v skutočnosti by bol navyše plný defornácií.

Pozostalí držia plátno vystreté nad telom, aby vzniknutý obraz bol čo najkrajší.

Tejto otázke sa obe strany podozrivo vyhýbajú. Pritom ide o otázku veľmi zaujímavú, svojim spôsobom významnejšiu ako otázka veku plátna. Chýba nám totiž hodnoverná teória ako mal obraz na plátne vzniknúť po fyzikálnej stránke, nie len po chemickej. Tú nám nepredkladá ani cirkev, ani vedci. Vedecké štúdie na túto tému existujú, argumentuje sa však nimi len veľmi zriedka a nezvyknú sa propagovať nevyhnutné logické závery, ktoré z nich vyplývajú.

V tichosti sa verí, že obraz je odtlačkom Ježidovho tela. Lenže odtlačok by vyzeral celkom inak. Bol by značne panoramatický. Jeho proporcie by boli deformované podľa toho, akým spôsobom by bolo plátno prehnuté a obtočené. Ak by sa napr. pritislo k tvári, po stranách by sme videli, podobne ako v infoboxe necyklopedického vedeckého článku o ksichte, odtlačky uší vzdialené od seba nejakých 30 cm, nos by vyzeral široký, atď, atď. Ak by sa plátno k tvári nepritislo, odtlačil by sa len koniec nosa, lícne kosti a časť čela.

Obraz na plátne je jednoznačne projekciou. viac-menej pravouhlým priemetom tela na plátno nad ním a pod ním. Veriaci však nemajú hypotézu, ako mohol takýto obraz vzniknúť. Teoreticky mohol vzniknúť tak, že Boh osobne ho úmyselne exponoval s krátkym expozičným časom v okamihu, keď plátno bolo nad Ježidom. Ak bol expozičný čas dlhší, museli verní držať plátno nehybne, až kým im Boh nepovedal "dosť, chlapci". Navyše ide o projekciu stojaceho tela. Keby ležalo, vlasy by museli padnúť (visieť) dozadu.

Zaujímavá je aj skutočnosť, že obraz je (s výnimkou krvavých fľakov, ktoré sú pozitívne) negatívom. Nie to celkom pravda, pretože obraz ako celok je tmavší, než zbytok plátna. Asi ako keby ktosi naniesol svetlocitlivú vrstvu len pod telo, na okraje ju nenanášal, pretože chemikálie boli drahé. Otázkou ostáva: prečo negatív? To Boh nevedel urobiť pozitív? Je to možné, pretože fotografia bola vtedy len v plienkach a tak aj Boh s ňou mal problémy. Každopádne, negatív na nepriesvitnom podklade je dobrý len na „dve veci“.

Pokiaľ budeme trvať na teórii odtlačku, muselo by ísť o odtlačok plochého predmetu, napr. hlineného reliéfu, drevorezu, linorytu a podobne. V tomto prípade je vysvetlenie negatívneho zobrazenia ľahké - autor si chybne predstavil, ako bude odtlačok vyzerať, čo začínajúcim grafikom stáva často.

Spôsob balenia tela do rubáša

Táto otázka úzko súvisí s otázkou projekcie. Obraz, ktorý vznikol, si vyžadoval veľmi nepravdepodobný spôsob balenia mŕtvoly: položiť telo na spodnú časť úzkeho dlhého kusu plátna, potom vrchnú časť opatrne prehnúť cez hlavu a čo ďalej, to sa radšej nikto nepýta. Obkrútenie okrajov plátna nad telo? Zastrčenie pod telo? Previazanie balíka povrazom? Všetky tieto spôsoby by vylúčili vznik takého „odtlačku“, aký na plátne vidíme.

Každopádne ide o spôsob dosť divný. Normálny ľudo by položil telo na hornú časť toho plátna, potom ho prehol plátno okolo nôh (na spôsob spacáku), takže s tvárou zosnulého by sa lúčil ako s poslednou. Ešte praktickejšie by bolo mať široké plátno, položiť telo doprostred a zavinúť okraje nahor. Egypťania, ktorí sú v otázke balenia mŕtvol najväčšími autoritami, požívali na balenie múmií úzke obväzy. Biblia (Evanjelium podľa Jána) sa zmieňuje o viacerých kusoch plátna, čo tiež znie pravdepodobnejšie (určite by bolo praktickejšie baliť telo po častiach).

Pre úplnosť: názov rubáš, ktorým sa táto vec nazýva vo viacerých jazykoch, zas zvyčajne znamená jednoduchý odev mŕtveho, nie kus plátna.

Krvavé škvrny

Porovnanie originálneho obrazu (vľavo) a Photoshopom vylepšeného negatívu. Ako vidíme, tvár naozaj vyzerá na negatíve prirodzenejšie (t.j. ako pozitív). Krv však je tmavá práve na originálnom, a teda negatívnom, obraze. A je aj omnoho tmavšia, ako celý zbytok obrazu. Na obraz sa teda dostala úplne inou cestou ako zbytok obrazu.

Rozbory údajne dokazujú, že ide o pravú krv. To, pravda, nič nedokazuje, pretože krv je pomerne bežne dostupná a cirkev vždy mala dostatok darcov. Krv sa má nachádzať vo škvrnách:

• na čele (stopy tŕňovej koruny)
• na zápästí (dôkaz, že to predsa len nebudú hodinky?)
• na nohách (tam ju príliš nevidieť, dokonca ani nohy príliš nevidieť)
• aj všade inde, pretože Ježiš bol bičovaný, na predlaktiach sú však nápadnejšie ako inde, hoci je ťažké vysvetliť, prečo.

Odborníci hovoria, že škvrny sú nerealistické, hoci sa, samozrejme, nájdu aj odborníci, ktorí vyzdvihujú ich realistickosť. Dá sa asi predpokladať, že na bičovanom tele by krv miestami vytvárala aj súvislé plochy a že niektoré rany po bičovaní by boli väčšie a hlbšie. Mel Gibson si však osvojil práve verziu z plátna s telom pokrytým množstvom drobných pramienkov krvi vytekajúcej z malých raniek, ktoré sa imitujú ľahšie ako hlboké rany dlhé desiatky centimetrov. Skutočná krv (pokiaľ telo pri balení ešte krvácalo) by sa mala na plátne aj rozpíjať, ale zastaviť rozpíjanie zas nie je až taký veľký zázrak, popri všetkom tom ostatnom.

Odborný tím Necyklopédie konštatuje, že je prinajmenšom divné, že sa krv dostala na plátno ako jediný organický materiál. Obraz nie je tvorený odtačkom kože, potu, telesných tekutín, ale čímsi záhadným. Podľa zástancov krvavosti krvavých škvŕn je teda obraz kombináciou záhadnej negatívnej projekcie tela a celkom obyčajných odtlačkov krvavých fľakov na tele.

Čo je horšie, krvavé škvrny naozaj nie sú negatívne - sú tmavé a omnoho viditeľnejšie ako zbytok obrazu. Lenže potom by museli byť odtlačkami, zatiaľ čo obraz nie je odtlačkom. Teoreticky mohol najprv vzniknúť v zlomku sekundy obraz tela a potom, ako sa plátno dotklo tela, sa vytvorili aj krvavé škvrny. Ale kde potom nabrali svoju "perfektnú polohu" voči ofotografovanému telu? Prečo sa niektoré neodtlačili mimo obrazu? Vysvetlenie je jediné autor obrazu (možno Boh osobne) ich tam naniesol dodatočne, aby obraz vylepšil. Možno drobná retuš.

Je tu aj možnosť, že nejde o krvavé škvrny, ale vápno, Primalex, vtáčí trus alebo čosi iné svetlé, čo sa na nachádzalo na Ježidovom tele v čase expozície, a že tie reči o stopách porfyrínu, bilirubínu, albumínu a proteínov si nejaký zbožný vedec v dobrej viere vymyslel.

Pravosť

Z vyššie uvedeného vyplýva, že plátno je určite pravé, akurát nevieme čo pravé. Jediné, čo vieme iste, je, že to nie odtlačok Ježidovho tela na rubáši. Inak to môže byť čokoľvek.

Najpravdepodobnejšia verzia je, že ide o pravý odtlačok pravého Ježidovho hlineného reliéfu. Sochár jednoducho otlačil svoje (pomerne placaté) dielo na plátno. Potom ho buď ručne koloroval krvou s poraneného ukazováka, alebo tam tie svetlé škvrny už boli, čiže ten reliéf bol napr. osratý od vtákov.

Niekoľko reálnych faktov

3D rekonštrukcia objektu odtlačeného na plátne. Ako vidíme, nejde o ľudské telo, zázrakom je, že veriacim táto rekonštrukcia stačí. Ďalším zázrakom je, že "telo" je od chrbta vyššie ako spredu, a nikto si to nevšimol.

Zahoďme všetky koloratúry, pristúpme k problému pragmaticky a pokúsme sa o stručný logický sumár bez akéhokoľvek sentimentu, či pokusu niečo zľahčovať:

• Vedci dokázali, že to plátno je plátno, takže plátno je bez akejkoľvek diskusie pravé plátno. V podstate to ani nemuseli byť vedci, kto dokázal, uznal, že ide o plátno. Len málo (nečíslo) ľudov nevie ako plátno vyzerá.
• Keďže si ho v Mekke automobilky FIAT (Fabbrica Italiana Automobili Torino), privlastnili, tak je to „Turínske plátno“. Nie je na škodu tomuto mestu, že je spomínané aj v kresťanských kruhoch, ktoré majú v regióne silné zastúpenie. Dáva to ten správny pozitívny fíling pre výber obľúbenej značky dopravného prostriedku. Marketingovo to prospieva. Čo má Turín spoločné s Jeruzalemom nevie ani Nikto. Ozaj, však nemôže to byť trebárs aj to „Turínske plátno“?
• Či toto plátno je rubáš... je jasné že rubášom byť nemôže. A vonkoncom nie Ježišovým rubášom. Jedinou pravdepodobnou verziou by mohlo byť, že plátno slúžilo na zabalenie nejakej sochy, už vystavenej skulptúry zarasteného muža, ktorá buď bola tak zasratá, že šla do nejakej firmy na vyčistenie, alebo bolo to „plátno“ (nepovedzme, že „kus handry“) použité na zabalenie ešte mokrej, ale už vyčistenej sochy počas prepravy z firmy na miesto určenia (vystavenia).
• Je možné, že plátno slúžilo počas modelovania sochy ako obal, keď sa na nej nerobilo. Pri hlinených sochách sa to robí preto, aby hlina počas státia neuschla.
• Socha časom pošla, lebo nebola až taká dôležitá. Pripúšťame, že existuje dodnes, no v prípade, že plachta slúžila na prikrytie hlineného modelu mohla skončiť skôr ako vznikla. Plátno sa podarilo nejakým spôsobom predať. Jedna z verzií pripúšťa, že „plátno“ našli nejakí vyberači kontajnerov (tzv. „kupáši“), ktorí ho ponúkli za tanier polievky, niektorej kresťanskej charite.
• Plátno sa ptom pravdepodobne dostalo do rúk niektorého kreatívnejšieho mnícha, ktorý dostal „nápad“ a pohral sa s detailami. Všetko sa to zrejme stalo v správnom čase na správnom mieste vznikla z toho legenda o „Turínskom plátne“. A aj mecenáši boli v tomto prípade štedrejší.

Poznámky

Biblické a kresťanské témy na NECYKLOPÉDII.
	Starý zákon Boh † Jahve † Jehova † Zem † Matka príroda † Genesis † Genezis † Biblické ženy † Had † Dedičný hriech † Desať prikázaní † Jób † Mojžiš † Nazareth † Noe † Potopa † Články o stvorení sveta † Koniec sveta † Čert † Satan
	Nový zákon Biblické ženy † Ježiš † Ježid † Panna Mária † Pápež † Vianoce † Veľká Noc † Turínske plátno † Spasenie † Celibát † Pánboh zaplať † Ján Vykupiteľ (Žilina) † Ján Vojtaššák † Kostol † Kadenie † Neviditeľná ruka trhu † Ján Hus † Náboženské sekty † Lužisti † Jehovisti † Svedkovia Jehovovi † Prorok † iSlam