Turínske plátno

Z Necyklopédia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Done


"Hej! Kuknite sa akú elegantnú plachtu som našiel..."

- Charles Darwin
Nápisy Turín

Svätý Photoshop odhalil na plátne množstvo jazykov v rôznych abecedách.

VTN VEDECKÝ TÍM   NECYKLOPÉDIE
odporúča článok Turínske plátno,
pretože odhaľuje odborné fakty.

Tento článok môže byť použitý
ako referencia v odborných kruhoch.

Turínske plátno (lat. Sacra Sindone čo nie je preklad, ale znamená to „Svätý rubáš[1], angl. Shroud of Turin, t.j. „Turínsky rubáš[1]), je kus starej zašpinenej plachty[2], o ktorej sa popísalo najviac nezmyslov na centimeter štvorcový zo všetkých známych plachiet.

Táto stará handra[2] sa považuje za rubáš, do ktorého bol údajne zabalený sám známy Ježid. Použitý bol v čase medzi sňatím z kríža a útekom zo stráženého hrobu. Na rubáši sú rôzne fľaky a škvrny. Tieto škvrny a fľaky hlavne vďaka bujnej fantázii, či náboženskému fanatizmu svojim zoskupením pripomínajú vyobrazenie ľudskej tváre a (o čosi slabšie) aj celej postavy.

[upraviť] História

Na histórii plátna je najzaujímavejšie to, že dlho ba až od počiatku sa o ňom nezmieňoval dokonca ani nikto. Nie že by nebola zmienka o rubáši pre Ježiša. Pohrebné rubáše boli v Jeruzaleme vzhľadom na deficit dreva na rakvy veľmi populárne. Zmienka o tom, že plátno z Ježišovho rubáša fyzicky existuje sa dlho neobjavovala. Prvýkrát sa mlčanie prerušilo, keď ju niekto konečne spomenul. Bolo to niekedy dávno, t.j. až v stredoveku, t.j. 1300 rokov po Ježišovej smrti. Žijúci svedkovia tohto spomenutia ale žiaľ nie sú už tiež nažive.. môžme potvrdiť, že nejaký rubáš[1] existuje v dákom kostole v Turíne údajne od stredoveku až dodnes.

[upraviť] Biblické reminiscencie

Ďalším aspektom je skutočnosť, že nikto sa trinásť storočí nezmienil, že by na Ježidovom rubáši mali byť nejaké ilustrácie, či dokonca texty. Aj kniha všetkých kníh, Biblia, o zázraku, že sa na rubáši objavil Ježidov obraz, vytrvalo mlčí, napriek tomu, že o plátne toho píše toho dosť, často aj úplne nepodstatné blbosti. Informuje nás, že plátno bolo kúpené (a teda nie kradnuté), že bolo drahé a že bolo čisté[3].

Ján (evanjelista) nás dokonca informuje, že po úniku Ježida z hrobu v ňom ostali „plachty(!) rozhádzané“[4]. Zmieňuje sa tiež, že šatka(!), do ktorej mal Ježid zakrútenú hlavu, ležala inde ako zvyšné plachty(!). Toto je veľmi zaujímavá nesúvislosť, pretože na Turínskom plátne nijakú šatku omotanú okolo hlavy vyobrazenú nevidíme, ani Ježidov účes nie je šatkou deformovaný. Podobne aj Lukáš (opäť evanjelista) použil množné číslo a hovorí, že Peter „videl tam ležať len plachty(!)“.

Každopádne, žiadny biblický výrok typu „Ježiši, veď on je na tom plátne ako mŕtvy!“ sa nezachoval a učeníci Ježiša o nijakom obraze na plátne nereferovali. Možno mlčia, lebo sa hanbili, že telo neumyli poriadne... Biblia nič nehovorí ani o prítomnosti nejakých úradníkov, ktorí podľa dnešných vedcov údajne popísali plátno úradnými nápismi[5]. Možno sa takýmto štýlom označovali telá po poprave podobne ako sa dnes v márniciach vešia na palec nohy menovka mŕtveho.

[upraviť] Opis plátna

Jesus-nápis

Silu viery, ktorú potrebujeme, aby sme videli nápisy, dokladá tento obrázok. Hore je skutočný stav, dolu "inšpirovaná rekonštrukcia". Gréckymi písmenami napísané HSOY údajne znamená Ježiš.

Coins-Turin

Keďže obraz na plátne je sotva viditeľný, inšpirovaní veriaci tam vidia čokoľvek. Napríklad mince z čias cisára Tiberia. Pokiaľ ich tam nevidíte, pôjdete do pekla.

Vráťme sa k samotnej ilustrácii. Obraz na Turínskom plátne pôsobí ako fotografický negatív, je však tmavší ako plátno samotné, čo by v prípade skutočného negatívu nebolo možné. Kresťania v ňom chcú silou-mocou vidieť odtlačok Ježidovho nemŕtveho tela, ktorý mal vzniknúť počas troch dní, ktoré v ňom bol Ježid zabalený. Na toto divnom artefakte teda nájdeme takmer neviditeľné škvrny vytvárajúce dva obrazy ľudskej postavy hlavami proti sebe, jeden spredu, jeden zozadu. Najzreteľnejšie vidieť tvár a ruky, obraz nôh a celý obraz zadnej časti tela sú veľmi nekvalitné. Už to, že riť sa takto idealizovala, je skutočnosť, ktorá naznačuje istú snahu o manipuláciu a cenzurovanie reality... akosi chýba autentickosť.

Vyobrazenie tváre je najdôkladnejšie. Je lemovaná bezchybným účesom. Ignoruje zákonitosť gravitácie, lebo vlasy vytvárajú po oboch stranách tváre tieň, nie sú teda k hlave pritlačené a voľne padajú do ležatého vodorovna. Uši sú niekde za nimi. Na zápästí jednej z „Ježišových“ rúk je veľká škvrna - možno je to poranenie... možno hodinky.

Vráťme sa ale k plátnu. Snaživí veriaci a vedátori sú v týchto takmer neviditeľných fľakoch, vďaka magickým schopnostiam Photoshopu, schopní vidieť:
  • rany po bičovaní
  • rany po tŕňovej korune
  • rany po klincoch
  • nápisy, t.j. bežné registračné údaje pri uskladnení mŕtvoly (písanie týchto nápisov muselo byť rovnako náročné ako písanie na Hedvigino tričko, ale vtedajší úradníci bývali šikovnejší ako tí dnešní):
    • „INNECE“ (trest smrti),
    • „PEZU“ (vykonaný),
    • „(I)HSOY“ (Ježiš - zrejme mu úradníci nevedeli prísť na meno),
    • „NAZARENUS“ (Nazaretský - pekne v latinčine, hoci abeceda bola grécka a Nazareth neexistoval),
    • „(O)PSKIA“ (tieň tváre - toto sa na mŕtvoly písalo vždy)
    • „TIBERIUS CĆSAR“ (cisár Tiberius - ja meno cisára sa vždy písalo na mŕtvoly popravených, pretože to robilo dobrý dojem).
  • obrazy mincí, ktorými sú vraj zakryté viečka mŕtveho. Snáď to bolo proti ozónovej diere, no možno mu chceli doslovne zakryť oči nejakými drobnými. V tomto prípade bol Ježiš hodný dva leptóny.[6]
Niektoré z uvedených nálezov vidia iba vyvolení, normálny ľudo nevidí nič. V každom prípade sa nám do podvedomia zákerne vkráda slovo „bilbórd“... ktovie prečo.
No a na plátne nie je vidieť (a malo by):
  • ohanbie, ani ohrdie, ba ani bedernú rúšku, či slipy, boxerky, alebo aspoň tangáče.

Toto však nemusí nič znamenať, pretože nevieme, či Ježid vôbec nejaké ohanbie vlastnil... koho by to vlastne malo zaujímať. Na druhej strane, istú službu tu zabezpečovali ruky. Cudné zakrývanie týchto miest rukami je zrejme kresťanský zvyk, ktorý sa zachoval dodnes.

[upraviť] Anatómia - Ježidov vzhľad

Sindonezappa

Talianski kolegovia zistili nápadnú podobu Krista s jedným hudobníkom z minulého storočia. Žeby...

Prestaňme všetko spochybňovať. Je to odtlačok Ježiša a my sa poďme s ním zoznámiť. Ježiš Kristus je na svoju dobu veľmi vysoký. Má 186 cm, čo znamená, že je ideálom pre hradnú stráž Slovenskej Republiky. Má neprirodzene malú hlavu s veľmi nízkym čelom, keďže uvažujeme o odtlačku plachty dá sa povedať, že lebečná dutina z anatomického pohľadu takmer chýbala. Štandardne sa totiž pri výučbe kreslenia tváre zaužíva pravidlo, že oči prechádzajú v malých odchýlkach línii na strede hlavy. Hlava Ježiša je nasadená na mohutných ramenách aj prakticky bez krku.

Ešte nejaké proporcie: Jednu ruku mal Ježiš tiež výrazne dlhšiu ako druhú. Nemal žiadne ohanbie, ba ani genitálie, respektíve ruky im poskytli úkryt (v takomto prípade mu genitálie vyrastali kdesi tesne pod pupkom, resp. museli byť veľmi malé, alebo mu ich pochovávajúci musel nadvihnúť). V sedacom svale musel mať Kristus silikónový implantát, pretože jeho gluteusy sa váhou tela vôbec nestlačili. V lokniach vlasov mal Ježiš dredy a silné tužidlo, pravdepodobne niečo na spôsob epoxidu, takže jeho vlasy nepodľahli vplyvu gravitácie a aj keď si ľahol, ostávali stále v rovnakej zvislej (v leže vlastne vo vodorovnej) polohe.

Podľa stavby tela, sa dá uznať že aj dnes by takýto ľudo vzbudzoval pozornosť. Z historického pohľadu by sme jeho stavbu tela mohli prirovnať k neskorogotickým sochám.

[upraviť] Spôsob balenia tela do rubáša

Táto otázka úzko súvisí s otázkou projekcie tela. Obraz, ktorý vznikol, si vyžadoval veľmi nepravdepodobný spôsob balenia mŕtvoly: bolo treba položiť telo na spodnú časť úzkeho dlhého kusu plátna, potom vrchnú časť opatrne prehnúť cez hlavu a čo ďalej, to sa radšej nikto nepýta. Obkrútenie okrajov plátna nad telo? Zastrčenie pod telo? Previazanie balíka povrazom? Všetky tieto spôsoby by vylúčili vznik takého „odtlačku“, aký na plátne vidíme.

Každopádne ide o spôsob dosť neobvyklý. Normálny ľudo by položil telo na hornú časť toho plátna, potom ho prehol plátno okolo nôh (na spôsob spacáku), takže s tvárou zosnulého by sa lúčil ako s poslednou, a spôsob balenia by pripomínal prikrývanie prikrývkou. Ešte praktickejšie by bolo mať široké plátno, položiť telo doprostred a zavinúť okraje nahor. Egypťania, ktorí sú v otázke balenia mŕtvol najväčšími autoritami, požívali na balenie múmií úzke obväzy. Biblia (Evanjelium podľa Jána) sa zmieňuje o viacerých kusoch plátna, čo tiež znie pravdepodobnejšie (určite by bolo praktickejšie baliť telo po častiach).

Pre úplnosť: názov rubáš[1], ktorým sa táto vec nazýva vo viacerých jazykoch[7], zas zvyčajne znamená jednoduchý odev mŕtveho, nie kus plátna. A jediný dôvodom pre použitie takto divného plátna a spôsobu balenia mohla byť snaha exponovať naň obraz.

[upraviť] Analýzy výroby obrazu

Najspornejšou časťou existencie obrazu je spor o tom, ako je vlastne jeho grafika technicky vytvorená. Tejto otázke sa obe strany (vedci aj cirkev) podozrivo vyhýbajú. Pritom ide o otázku veľmi zaujímavú, svojim spôsobom kľúčovú a významnejšiu ako otázka veku plátna. Chýba nám totiž hodnoverná teória ako mal obraz na plátne vzniknúť po fyzikálnej stránke, nie len po chemickej. Vysvetlenie nám nepredkladá ani cirkev, ani vedci. Vedecké štúdie na túto tému existujú. Tými sa argumentuje len veľmi zriedka a nezvyknú sa propagovať nevyhnutné logické závery, ktoré z nich vyplývajú.

[upraviť] Verzia odtlačku tela

ArtMechanic

Pokiaľ by na plátne naozaj bol odtlačok tváre, musel by vyzerať aspoň takto nejako, v skutočnosti by bol navyše plný deformácií.

V tichosti sa verí, že obraz je mechanickým odtlačkom Ježidovho tela. Inými slovami, Kristove telo fungovalo ako pečiatka. Telo opečiatkovalo plachtu potom ako sa s ňou dostalo do kontaktu. Lenže odtlačok by potom vyzeral úplne inak. Bol by značne panoramatický. Jeho proporcie by boli deformované podľa toho, akým spôsobom by bolo plátno prehnuté a obtočené. Ak by sa napr. pritislo k tvári, po stranách by sme videli, podobne ako v infoboxe necyklopedického vedeckého článku o ksichte, odtlačky uší vzdialené od seba nejakých 30 cm, nos by vyzeral široký, atď, atď. Ak by sa plátno k tvári nepritislo, odtlačil by sa len koniec nosa, lícne kosti a časť čela. Vzdialenosti medzi bodmi by boli stále deformované fyziológiou trojrozmerného tvaru.

Pokiaľ budeme trvať na teórii odtlačku a prihliadneme na hotový výtvor na plachte, muselo by teda ísť o odtlačok plochého predmetu, napr. hlineného reliéfu, drevorezu, linorytu a podobne. V tomto prípade je vysvetlenie negatívneho zobrazenia ľahké - autor si chybne predstavil, ako bude odtlačok vyzerať, čo začínajúcim grafikom stáva často. Možno to bol dobový spôsob skicovania diela...

[upraviť] Verzia projekcie tela

JesusinShroud

Pozostalí držia plátno vystreté nad telom, aby vzniknutý obraz bol čo najkrajší.

Keďže verziu odtlačku sme vylúčili, obraz na plátne je jednoznačne projekciou. Najjednoduchším spôsobom ako vytvoriť projekciu by bolo presvietenie tela na svetlocitlivý materiál. Zaujímavou indíciou potom je, že Ježid býval označovaný ako „osvietený“. Po smrti bol asi priesvitný a potom ho nad plátnom osvietili. Moderná veda teda odhalila pôvod dalšieho mýtu: Ježid bol vlastne „osvietený“ len pri výrobe Turínskeho plátna, a až neskôr nejaký apoštol s nedostatočnou z fizyky tento fakt dezinterpretoval. Pri tomto spájaní historických súvislostí sa necyklopedickému vedcovi natíska otázka, či Louis Daguerre pri vynáleze dagerotypie vlastne iba nešlohol patent, ktorý 1800 rokov pred ním vynašli Ježišovi učeníci.

Zaujímavá je aj skutočnosť, že obraz je (s výnimkou krvavých fľakov, ktoré sú pozitívne) negatívom. Nie to celkom pravda, pretože obraz ako celok je tmavší, než zbytok plátna. Asi ako keby ktosi naniesol svetlocitlivú vrstvu len pod telo, na okraje ju nenanášal. Asi preto, že chemikálie boli drahé. Otázkou ostáva: „prečo negatív?“ To Boh nevedel urobiť pozitív? Bola zrejme temná doba, a nikto nedokázal myslieť pozitívne. Možno negatív vznikol aj preto že fotografia bola ešte len v plienkach a tak aj samotný Boh s ňou mal problémy. Možno tou „plienkou“ bolo to plátno. Každopádne, negatív na nepriesvitnom podklade je dobrý len na „dve veci“.

Navyše očividne ide o projekciu stojaceho tela. Keby telo ležalo, vlasy by museli padnúť (visieť) dozadu, riť by sa musela stlačiť a p. Čo vlastne tí tovariši držali, je teda nedoriešené.

Obraz „Krista“ je teda viac-menej pravouhlým priemetom tela na plátno nad ním a pod ním. Ide o zvrchurys a o spodurys modelu. Veriaci však nemajú nijakú uveriteľnú hypotézu, ako mohol takýto obraz vzniknúť. Aj v prípade, že obraz je projekciou a pochovávajúci tím počas expozície držal plátno vzorne napnuté, stále ostáva problém vysvetliť, aké žiarenie (a žiarenie čoho) ten obraz vytvorilo. Je síce všeobecne prijímané, že Ježid sám bol silným zdrojom gama-lúčov, lenže zo žiariaceho tela sa lúče šíria všetkými smermi, takže sotva vytvoria čo len rozmazanú ľudskú siluetu, určite nie verný obraz. Zdroj žiarenia teda musíme hľadať mimo Ježida, navyše muselo ísť o žiarenie polarizované.

Teoreticky mohol vzniknúť tak, že Boh osobne ho úmyselne exponoval s krátkym expozičným časom v okamihu, keď plátno bolo nad a pod Ježidom. Ak bol expozičný čas dlhší, muselo by to mať (podľa výskumov vedeckého tímu Necyklopédie) tento sled:

Najpravdepodobnejšia hypotéza je preto nasledovná:

  1. Boh-Otec vyslal zvonku z plafóna hrobky aj z podlahy smerom k telu polarizované žiarenie. Urobil tak známym príkazom „Budiž svetlo!“, a bolo svetlo - verní museli držať plátno nehybne a čakať na ďalšie príkazy.
  2. Toto žiarenie prešlo obyčajným plátnom, ktoré pohrebný tím držal napnuté a odrazilo sa od tela späť,
  3. Kým odrazené žiarenie stihlo doraziť späť k plátnu, Boh naň naniesol svetlocitlivú vrstvu, takže vznikol obraz.
  4. Boh povedal „dosť, chlapci! Budiž tma!“, a bola chvíľu tma, počas ktorej Boh obraz vyvolal a ustálil. Chalani si vydýchli a po zažatí svetla už použili plachtu štandardným spôsobom, čiže do nej telo normálne zabalili.

Z ďalších hypotéz treba spomenúť možnosť, že boh použil kameru alebo skener.

[upraviť] Krvavé škvrny

Shroud positive negative compare

Porovnanie originálneho obrazu (vľavo) a Photoshopom vylepšeného negatívu. Ako vidíme, tvár naozaj vyzerá na negatíve prirodzenejšie (t.j. ako pozitív). Krv však je tmavá práve na originálnom, a teda negatívnom, obraze. A je aj omnoho tmavšia, ako celý zbytok obrazu. Na obraz sa teda dostala úplne inou cestou ako zbytok obrazu.

Rozbory údajne dokazujú, že ide o pravú krv. To, pravda, nič nedokazuje, pretože krv je pomerne bežne dostupná a cirkev vždy mala dostatok darcov. Keď nie, tak kat ochotne poskytol nejakú zo svojich zásob. Krv sa teda má nachádzať vo škvrnách:

  • na čele (stopy tŕňovej koruny)
  • na zápästí (dôkaz, že to predsa len nebudú hodinky?)
  • na nohách (tam ju príliš nevidieť, dokonca ani nohy príliš nevidieť)
  • aj všade inde, pretože Ježiš bol bičovaný, na predlaktiach sú však nápadnejšie ako inde, hoci je ťažké vysvetliť, prečo.

Odborníci hovoria, že škvrny sú nerealistické, hoci sa, samozrejme, nájdu aj (veriaci) odborníci, ktorí vyzdvihujú ich realistickosť. Dá sa asi predpokladať, že na bičovanom tele by krv miestami vytvárala aj súvislé plochy a že niektoré rany po bičovaní by boli väčšie a hlbšie. Mel Gibson si však osvojil práve verziu z plátna, s telom pokrytým množstvom drobných pramienkov krvi vytekajúcej z malých raniek, ktoré sa imitujú ľahšie ako hlboké rany dlhé desiatky centimetrov. Skutočná krv (pokiaľ telo pri balení ešte krvácalo) by sa mala na plátne aj rozpíjať, ale zastaviť rozpíjanie zas nie je až taký veľký zázrak, popri všetkom ostatnom.

Odborný tím Necyklopédie konštatuje, že je prinajmenšom divné, že sa krv dostala na plátno ako jediný organický materiál. Obraz nie je tvorený odtlačkom kože, potu, telesných tekutín, ale čímsi záhadným. Podľa zástancov krvavosti krvavých škvŕn je teda obraz kombináciou záhadnej negatívnej projekcie tela a celkom obyčajných odtlačkov krvavých fľakov na tele.

Čo je horšie, krvavé škvrny naozaj nie sú negatívne - sú tmavé a omnoho viditeľnejšie ako zbytok obrazu. Lenže potom by museli byť odtlačkami, zatiaľ čo obraz nie je odtlačkom. Teoreticky mohol najprv vzniknúť v zlomku sekundy obraz tela a potom, ako sa plátno dotklo tela, sa vytvorili aj krvavé škvrny. Ale kde potom nabrali svoju „perfektnú polohu“ voči odfotografovanému telu? Prečo sa niektoré neodtlačili mimo obrazu? Vysvetlenie je jediné autor obrazu (možno Boh osobne) ich tam naniesol dodatočne, aby obraz vylepšil. Možno drobná retuš.

Je tu aj možnosť, že nejde o krvavé škvrny, ale vápno, Primalex, vtáčí trus alebo čosi iné svetlé, čo sa na nachádzalo na Ježidovom tele v čase expozície, a že tie reči o stopách porfyrínu, bilirubínu, albumínu a proteínov si nejaký zbožný vedec v dobrej viere vymyslel.

[upraviť] Dôležité detaily

Pravosť Turínskeho plátna je predmetom určitých sporov medzi skeptikmi a veriacimi. Zdá sa však, že existuje spiknutie vedcov a kňazov, v rámci ktorého sa cirkev zaviazala, že nikdy nepovie, že v pravosť plátna jednoznačne verí a vedci sa zaviazali, že pravosť nikdy úplne nespochybnia. Obe strany si takto zachovajú pracovnú náplň.

Je to fér. Turistický ruch pre oblasť Turína má takto o jednu atrakciu viacej. Pri jeho návšteve si prídu na svoje aj milovníci modernej techniky, t.j. automobilizmu, ale môžu si so sebou vziať aj svojich starých rodičov, pobožné svokry a odstaviť ich pred tou starou handrou, nech sa pokochajú na „Ježišovi“. Náklady na dopravu sa takto vydelia medzi viacerých účastníkov zájazdu.

[upraviť] Vek plátna

Je zaujímavé, že všetci zúčastnení, ktorí sa chcú týmto zaoberať sa sústreďujú na tento nepodstatný detail. Váha veku Turínskeho plátna ako argumentu je oslabená dvoma protiargumentmi:

  1. Falzifikátor predsa môže použiť aj staré plátno, čo je metóda využívaná falzifikátormi obrazov (spolu so starými farbami). Navyše, ani ak by sa potvrdil vek cca 2 000 rokov, nepovie nám to nič o tom, čo vlastne táto divná vec je.
  2. Akékoľvek rádiouhlíkové datovanie relikvie, ktorá prežila rôzne požiare, ohmatávanie, dym sviečok a fakieľ, opravy takmer falzifikátorskými postupmi, iné znečistenie kňazmi (legenda hovorí, že mať na plátne sex prinášalo šťastie) a ktovie čo všetko ešte, sa dá vždy ľahko spochybniť s tým, že vzorka bola kontaminovaná novším organickým materiálom.

Doteraz jediné oficiálne datovanie (piatimi nezávislými laboratóriami) ukázalo, že plátno bolo zhotovené období rokov 1260–1390, čiže v stredoveku. Vzápätí však bolo toto datovanie spochybnené, najnovšie a najvedeckejšie štúdie dokazujú, že práve do toho kúska, z ktorého vedcom bolo dovolené vzorku odobrať, bola stredovekými reštaurátormi rafinovane votkaná záplata, ktorej vlákna boli nafarbené, aby splynuli s pôvodným plátnom. Zaujímavé, že pripustenie takýchto „opráv“ nikoho nevzrušuje a pravosť plátna ako celku to podľa nikoho spochybňuje.

Nové datovanie už nebude, pretože cirkev medzitým ošetrila plátno naftalínom. Nechcela, aby im ho počas všelijakých nekonštruktívnych sporov poza chrbáty žožrali tie kurvy mole. Berme to tak, že datovanie je už nemožné, a že ani nie je veľmi dôležité.

Na druhej strane by sa mohlo pripustiť aj to, že plátno môže byť správne datované. To, že je plátno zo stredoveku je nepodstatné. Obraz prikrytého Krista na ňom vznikol na podobnom (vedecky overenom) princípe ako vznikajú na dlaniach u niektorých vyvolených jedincov stigmy Ježišovho ukrižovania. Plátno skrátka natoľko verilo, či bolo vysvätené kvalitnou t.j. aspoň 56% svätenou vodou, až sa na ňom objavil Ježišov obraz.

Nesporne geniálnym pozemským činom pri Turínskom plátne je úžasná propagačná kampaň, ktorá dokázala udržať jeho popularitu od stredoveku až dodnes. Iba veľmi málo textilných výrobkov v histórii má takýto primát. V prípade textilu je to o to viac obdivuhodné, že existujú omnoho kvalitnejšie textilné vzory, ktoré sú tlačené na plátnach a ani pes, niekto, kôň, či iná verejnosť o ne nezakopne. Ak prežijú svoje povestné tri dni slávy, považuje sa za to úspech!

[upraviť] Pravosť

Z vyššie uvedeného vyplýva, že plátno je určite pravé, akurát nevieme čo pravé. Jediné, čo vieme iste, je, že to nie odtlačok Ježidovho tela na rubáši. Inak to môže byť čokoľvek a dôležitá je viera a ilúzia zázraku. Najpravdepodobnejšia verzia je, že ide o pravý odtlačok pravého Ježidovho hlineného reliéfu. Sochár jednoducho otlačil svoje (pomerne placaté) dielo na plátno. Potom ho buď ručne koloroval krvou s poraneného ukazováka, alebo dielo bolo čímsi zašpinené.

Môže byť, že ide o reliéf kohokoľvek. Mohol napríklad tvoriť, sakrálny motív, t.j. niečo ako veko nejakého sarkofágu. Stredoveký sochár proste robil hlinený reliéf a počas prestávok medzi prácou ho prikrýval plachtou. Prikrýval ho preto, aby hlina neuschla. Možno časom keď sochár plachtu rozprestrel, dostal vďaka svoje bujnej fantázii pri pohľade na vzniknutý obraz nápad. Pokropil handru krvou a nakoniec nepredal len skulptúru, ale o nejaký ten rok predal aj „rubáš“, do ktorej surový reliéf balil. Možno aj vtedajší turínsky farár sa pridal svojou autoritou k jeho verzii. Vznikol zázrak, ktorý živí Turín a mysle médií dodnes.

[upraviť] Niekoľko reálnych faktov

Turinska socha

3D rekonštrukcia objektu odtlačeného na plátne. Ako vidíme, nejde o ľudské telo, zázrakom je, že veriacim táto rekonštrukcia stačí. Ďalším zázrakom je, že "telo" je od chrbta vyššie ako spredu, a nikto si to nevšimol.

Zahoďme všetky koloratúry, pristúpme k problému pragmaticky a pokúsme sa o stručný logický sumár bez akéhokoľvek sentimentu, či pokusu niečo zľahčovať:

  • Vedci dokázali, že to plátno je plátno, takže plátno je bez akejkoľvek diskusie pravé plátno. V podstate to ani nemuseli byť vedci, kto dokázal, uznal, že ide o plátno. Len málo (nečíslo) ľudov nevie ako plátno vyzerá.
  • Keďže si ho v Mekke automobilky FIAT (Fabbrica Italiana Automobili Torino)[8], privlastnili, tak je to „Turínske plátno“. Nie je na škodu tomuto mestu, že je spomínané aj v kresťanských kruhoch, ktoré majú v regióne silné zastúpenie. Dáva to ten správny pozitívny fíling pre výber obľúbenej značky dopravného prostriedku. Marketingovo to prospieva. Čo má Turín spoločné s Jeruzalemom nevie ani Nikto. Ozaj, však nemôže to byť trebárs aj to „Turínske plátno“?
  • Verzia o soche:
    • Či toto plátno je rubáš[1]... je jasné že rubášom[1] byť nemôže. A vonkoncom nie Ježišovým rubášom[1]. Jedinou pravdepodobnou verziou by mohlo byť, že plátno slúžilo na zabalenie nejakej sochy, už vystavenej skulptúry zarasteného muža, ktorá buď bola tak zasratá, že šla do nejakej firmy na vyčistenie, alebo bolo to „plátno“ (nepovedzme, že „kus starej handry“[2]) použité na zabalenie ešte mokrej, ale už vyčistenej sochy počas prepravy z firmy na miesto určenia (vystavenia).
    • Je možné, že plátno slúžilo počas modelovania sochy ako obal, keď sa na nej nerobilo. Pri hlinených sochách sa to robí preto, aby hlina počas státia neuschla.
    • Socha časom pošla, lebo nebola až taká dôležitá. Pripúšťame, že existuje dodnes, no v prípade, že plachta slúžila na prikrytie hlineného modelu mohla skončiť skôr ako vznikla. Plátno sa podarilo nejakým spôsobom predať. Jedna z verzií pripúšťa, že „plátno“ našli nejakí vyberači kontajnerov (tzv. „kupáši“), ktorí ho ponúkli za tanier polievky, niektorej kresťanskej charite.
    • Plátno sa potom pravdepodobne dostalo do rúk niektorého kreatívnejšieho mnícha, ktorý dostal „nápad“ a pohral sa s detailami. Všetko sa to zrejme stalo v správnom čase na správnom mieste vznikla z toho legenda o „Turínskom plátne“. A aj mecenáši boli v tomto prípade štedrejší.

[upraviť] Poznámky

  1. 1,0 1,1 1,2 1,3 1,4 1,5 1,6 „rubáš“ nemá nič spoločné s rúbaním
  2. 2,0 2,1 2,2 kým sa konečne nevyperie, tak to je iba handra a ak by to bola ešte aj pravda že má dvetisíc rokov, tak je hodná pomenovania „stará“... ak má 500 rokov (stredovek) tak je stará tiež. Podľa väčšiny osôb ženského pohlavia by mala byť stará handra aj keby bola z vlaňajška.
  3. Tento detail je zaujímavý, mohlo ísť o predprípravu celej kauzy, o poskytnutie dôkazu, že ten obraz tam nebol už "z výroby" alebo že ho tam nespravil humusácky či úchylný predavač.
  4. T.j. nie jedno plátno, ale viacero kusov.
  5. Písať nejaké úradné nápisy na plátno, v ktorom bolo zabalené telo, je asi dosť nezmysel. Komu mali takéto nápisy slúžiť? Ak už bolo treba telo označiť, aby nedošlo k zámene, skôr by asi zapečatili povraz, ktorým bol balík s telom previazaný, alebo vypálili značku priamo na telo. Ale keďže telo sa malo už len pochovať, úrady by skôr zapečatili hrob.
  6. Toto je veľmi zaujímavé, pretože zakrývať viečka mincami je pirátsky zvyk, čo by skôr ukazovalo na kapitána Moseya, verného pastafariána. Každopádne dať, Ježidovi, známemu odporcovi trhovej ekonomiky, po smrti na oči mince, by bolo dosť značným zneuctením jeho odkazu.
  7. V angličtine napr. shroud.
  8. To, že „Budiž svetlo!“ sa po latinsky povie „Fiat lux!“ určite nie je náhoda.
Biblické a kresťanské témy na NECYKLOPÉDII. BibleWarningLabel
Eden

Starý zákon
Boh Jahve Jehova Zem Matka príroda Genesis Genezis Biblické ženy Had Dedičný hriech Desať prikázaní Jób Mojžiš Nazareth Noe Potopa Články o stvorení sveta Koniec sveta Raj Čert Satan

Nový zákon
Biblické ženy Ježiš Ježid Panna Mária Pápež Vianoce Veľká Noc Turínske plátno Spasenie Celibát Pánboh zaplať Tridsať strieborných Ján Vykupiteľ (Žilina) Ján Vojtaššák Kostol Kadenie Neviditeľná ruka trhu Ján Hus Náboženské sekty Lužisti Jehovisti Svedkovia Jehovovi Prorok iSlam

V iných jazykoch