Vincent van Gogh

Z Necyklopédia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vincent van Gogh
Van gogh

Vincent si fotky do občianskeho preukazu maľoval sám.
Zameriaval sa pritom na identifikáciu svojho (seba)poškodeného, ľavého ucha.
Narodenie 30. marec 1853
Holandsko
Úmrtie 29. júl 1890,
okrem ucha
Francúzsko
Známy vďaka sebapoškodzovaniu a maľovaniu obrazov a slnečníc

Toto je ľudo, alebo aj nadľudo z Necyklopédie

Vincent van Gogh (* 30. marec 1853 – † 29. júl 1890, čítaj Finšent fan Chrochr alebo jednoducho slovensky Vinco Kok) bol známy aj ako Винцент Безухов, je chrolandský maliar, excentrik a európsky nestor hnutia EMO. Od jeho čias sa excentrizmus nazýva expresionizmom a naopak.

Vincent namaľoval 900 malieb a 1100 kresieb, čo je asi najlepším dôkazom jeho excentrizmu, ako aj dôkazom, že práca je totožná so sebapoškodzovaním. Je teda aj nestorom hnutia EMO. Dnešné ceny jeho obrazov sú dôkazom excentrizmu niektorých miliardárov. Druhý najvýznamnejší Vincent histórie, hneď po Vincentovi Venerovi, ktorý je ešte excentrickejší.

Okrem týchto Vincentov bola v socialististickom Ťěžkoslovensku známa ešte jedna Vincentka. Významná bola tým, že bola prvou minerálkou, ktorá sa predávala v PET fľašiach. Onehdá na jej počesť nahrala skupina LOJZO pieseň „Vincentka van Goghová“ (... keď ju pustíš neurobí „cink“..!).

[upraviť] Detstvo a mladosť

Hokejista gogh
Vang Gogh začal so sebapoškodzovaním pri športe (dobový obraz z jeho tajnej návštevy Slovenska)

Vincent sa narodil v malebnej dedine Groot-Zundert pri lenivo tečúcom chrrachte, nad ktorým sa ešte lenivšie točili veterné mlyny (vtedy ešte vrtule neboli). Bolo to síce v Severnom Brabante, ale brabanti už vtedy nevyčíňali. Dedinka bol protestantská, ale proti čomu tam protestovali, to už dnes nevieme, pretože všetci tam tak chrrchtali a chrčali, že im nikto nerozumel. Boli to proste Chrolanďania pijúci Chrainechren. O štyri roky neskôr sa narodil (na 1. mája) jeho brat Teo, ktorý sa dovtedy o Vincenta staral.

Toto všetko sa hlboko dotklo duše nevinného dieťaťa, ktoré vtedy ešte všetci volali malý Finšent. Nie je sa čo diviť, že sa stal tichým a premýšľavým! Rodičia to korunovali tým, že ho v r. 1860 šupli do školy. Už v tomto veku začal Finšent kresliť, ale napodiv jeho detské kresby ešte nedosahovali silu jeho neskorších prác, čo vo Vincentovi prehlbovalo pocit frustrácie. Svoje mladé letá neskôr (1883) komentoval Vincent vo svojom liste bratovi Teovi: „Moja mladosť bola temná a chladná a sterilná.“[1]

V r. 1869 pomohol Vincentovi strýko Cent[2] stať sa dílerom u Goupil & Cie v Hágu. Bol poslaný do Londýna, kde prežil svoje najšťastnejšie dni→, podarilo sa mu napr. naučiť po anglicky. Zamiloval sa do dcéry majiteľky bytu, kým sa však rozhodol vyznať jej lásku, táto sa zasnúbila s predchádzajúcim nájomníkom.

Vincent sa začal strániť ľudí a vrhol sa na náboženstvo, čo neskôr ospievali Pink Floyd vo svojej The Wall. ←Tu sa najšťastnejšie dni Vincentovho života končia. Byt, v ktorom býval, je dodnes turistickou atrakciou, pretože sa mu ho podarilo nakresliť (obraz stojí 7 mil. $, za vstup do bytu sa platí púhych 100 £).

Neskôr sa Vinco presťahoval do Paríža a opäť vrátil do Anglicka, do Isleworthu v Strednom Sexe (Middlesex), kde sa pokúša preložiť Bibliu do troch jazykov a absolvuje prvé pokusy s vegetariánstvom (sebapoškodzovaním). Jeho náboženský ošiaľ sa stupňuje, takže v rodine už nikto nepochybuje, že z Vincenta bude nakoniec blázon.

[upraviť] Neskoršia mladosť

Van Gogh Vincent Sorrow
Ukážka Vincentovho vkusu

Rodina Vincetovmu šialenstvu podlieha a posiela ho študovať teológiu (1877) do Amsterdamu. Treba však poznamenať, že záverečné skúšky Vincent nezvládol, čo naznačuje, že v tejto dobe predsa len ešte bol ako tak pri zmysloch.

Následne sa Vincent ako dobrovoľník stal misionárom medzi baníkmi v akejsi diere neďaleko Bruselu. Kresťanstvo sa mu tu rozšíriť nepodarilo, naopak sa tu Vincent takmer stal komunistom. Neskôr sa na nátlak rodičov vracia domov do Ettenu, a už o rok sa jeho otec zaujíma o možnosť umiestniť svojho syna do útulku pre „lunatikov“ v Geeli, pričom treba poznamenať, že slovo „lunatik“ nemá nič spoločné s Mesiacom.

Po neprijatí do cvokhausu sa Vincent vracia do Cumes, kde sa stupňuje jeho záujem o ľudí a scény okolo neho.

Tu sa na radu brata Thea Vincent rozhoduje, že keď už má byť blázon, môže si kľudne skúsiť zarábať na chlieb ako umelec. Odchádza preto študovať k prominentnému umelcovi Willemovi Roelofsovi, ktorý ho nakoniec presvedčil, nech skúsi získať aj formálne vzdelanie a tak sa Vincent prihlasuje na „Kráľovskú akadémiu krásnych umení“ v Bruseli, čo mu až tak veľmi nepomohlo - jeho náklonnosť ku všetkému škaredému (najmä škaredým ženám) ho neopustila až do smrti. Vincent v tomto čase plánoval stať sa umelcom v Božích službách.

[upraviť] Etten a Hág

V apríli 1881 sa Vincent presťahoval do prvého z týchto miest s depresívnymi názvami. Zamiloval sa tu svojej ovdovenej sesternice, ktorú požiadal o ruku. Odpovedala mu slávnym „nooit, neen, nimmer“, ktorým dodnes feministky a zlatokopky vyjadrujú svoju radosť.

Vincent, ktorý bol pomerne staromódny, bol z tohto (opäť) deprimovaný. Presťahoval sa do Hágu, kde nevyužil možnosť stať sa sudcom medzinárodného súdneho dvora, naopak, zbalil tam prostitútku s českým menom Clasina Maria "Sien" Hoornik a začal sa zaujímať o tzv. Hágsku maliarsku školu[3].

Theo to, že Vincent si chce vziať prostitútku ešte chápal, ale tú maliarsku školu už fakt nie. Vincent odpovedal tým, že sa tri (prvočíslo!) týždne liečil z kvapavky, opustil svoju prostitútku a začal s olejomaľbami. Willem, syn opustenej Sien, potom vyhlasoval, že je Vincentovým potomkom, čo Vincenta viedlo k tomu, že sa odsťahoval do Severného Brabantu, do mestečka Neuen.

[upraviť] Nuenen a Antverpy (1883–1886)

V Neuene prepadol Vincent ďalšej zvrhlosti - kresleniu. Zašlo to tak ďaleko, že platil chlapcom, aby mu prinášali vtáčie hniezda, ktoré potom kreslil. Niet divu, že mu to Európska Komisia zatrhla svojou známou smernicou o vtákoch. Vincentovo ničenie prírody však okúzlilo Margot Begemann, asi jedinú ženu, ktorá sa do neho kedy zamilovala. Skončilo to tým, že užila strychnín. Hoci ju Vincent včas dopravil do nemocnice, v jeho životopisoch sa už Margot ďalej nespomína. 26. marca 1885 Vincentovi zomiera otec a Vincent prepadá ťažkému žiaľu, aj keď vieme, že otec ho celý život len nasieral.

V tomto čase po prvý raz niekto prejavil záujem o Vincentovo dielo, údajne nejaký Paríž. Vincent v nadšení dokončuje svoje prvé veľké dielo Žrúti krumplí, na ktorom zobrazil päť škaredých typických Holanďanov, ako chrochrajúc tlačia krumple do hláv. V tomto čase mal aj prvú výstavu - vo výklade dílera[4] v Hágu. Vzápätí ho však ktosi obvinil, že jednu zo svojich mladých sedliackych modeliek kamsi[5] priviedol, a tak pán farár zakázal svojim modelkám, aby mu sedeli (neuvádza sa, na čom). Znechutený Vincent presedlal na zátišia.

V Novembri si prenajal izbu rovno nad obchodom umeleckého dílera na Ulici obrazov v Antverpách.Tu už jeho sebapoškodzovanie prepuklo naplno - namiesto žrádla si kupoval farby a plátna. Začal popíjať Absint, a po prvý raz sa nechal liečiť zo syfilisu. Po prvý krát sa aj zrútil z prepracovania.

[upraviť] Paríž(1886–1888)

[upraviť] Poznámky

  1. Vincentológovia v tomto výroku vidia vyjadrenie podvedomého Vincentovho strachu z impotencie. Veľmi zaujímavé aj použitie dvoch spojok „a“ - má to azda znamenať, že tridsaťročný Vincent nepoznal ešte čiarky?
  2. Pozruhodná zhoda mien. Kto bol vlastne Vincentov otec?
  3. Oboje možno považovať za prejav sebapoškodzovania.
  4. Nie, nie drogového, dílera s umením.
  5. Do druhého stavu.